V tých dňoch...
Vtedy, keď bol svet už natoľko plný duchovnej prázdnoty, že ju mohol len Boh zaplniť, vtedy, v tejto plnosti časov (Gal 4, 4) vyšlo nariadenie od cisára vykonať súpis ľudu po celom svete.

Všetci šli dať sa zapísať a vybral sa aj Jozef...
Vybral sa, hoci vedel, že cesta z Nazareta do Betlehema trvá niekoľko dní a že Mária má práve v tých dňoch porodiť Toho, pred ktorým je aj cisár veľmi malý.
Jozef vedel, že ho Boh ustanovil za ochrancu dvoch najvzácnejších životov, ale aj to vedel, že vrchnosti treba poslúchať, lebo aj ony sú od Boha.
Preto sa príliš nestaral, čo a ako bude na ceste, kedy sa vráti domov a čo bude zatiaľ s jeho bývaním a s jeho remeslom...
Veď kto pracuje pre Ježiša spolu s Máriou, jeho matkou, tomu sa aj krajná ťažkosť stáva niečím veľmi samozrejmým...

S Máriou, svojou manželkou, ktorá si bola vedomá, že je Bohom obľúbená a milosti plná, ale si nemyslela, že nemusí poslúchať svojho manžela, alebo cisárskeho úradníka, a konečne aj zákony tehotenstva a že sa pre svoju výnimočnosť nemusí prispôsobiť nepríjemnému a nie celkom dôstojnému ubytovaniu v maštali...
Dobre bude spomenúť si na to, keď sa nám občas zazdá, že by sme pri službe Bohu v Kristových bratoch potrebovali trochu viac slobody a trochu viac aj pohodlia.

Ktorá bola v požehnanom stave...
Nosila v sebe Božieho Syna...
Aj On teda začínal svoj život v nepohodlí plynúcom z poslušnosti biologickým zákonom a svetským vrchnostiam.
Vieme prečo; povedal to na konci života pred Pilátom: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora.“ (Jn 19, 11)