Saduceji sú šľachtickí bonviváni a politickí oportunisti, ktorí neveria v zmŕtvychvstanie.
Hovoríme: sú...
Lebo ešte nevymreli.
Tí niekdajší znepokojovali Krista.
Tí dnešní pokúšajú jeho Cirkev.
Pre nich je smrť koniec všetkého. Hovoria to najmä svojím životom a hovoria to aj slovami.
Počujeme ich neraz: „Aké starosti! Keď človeka zahrabú, je po všetkom!“
Občas prichádzajú aj s chytákmi, ako prišli ku Kristovi s prípadom manželky siedmich bratov.
Povedia i napíšu: „Povedzme, že ryba zhltne a strávi človeka. Keď ju vylovia a rozpredajú, čiastočky toho človeka sa dostanú z nej zas do ľudí... Komu budú patriť po vzkriesení?“
Problém?
Áno.
Ale iba pre ploché saducejské mozgy; nie však pre Božiu všemohúcnosť.
Kristus stojí v tejto evanjeliovej scéne nad saducejmi ako hora nad priepasťami a usmieva sa im.
Vie, s čím prichádzajú, prv než to vyslovia.
Vypočuje ich, ale nedišputuje s nimi.
Prišiel ľuďom zjaviť, oznámiť, že vzkriesenie tiel bude.
Neprišiel im vysvetľovať, ako sa udeje. Aj tak by to nepochopili.
Ak vieme, kto sú saduceji, ani sa nedivíme, že popierajú vzkriesenie. Divili by sme sa, keby ho nepopierali.
Človek vždy nerád pripúšťa ako možnosť a tým menej ako skutočnosť to, čoho sa bojí.
Súďme však, či je to rozumné.
Kto zavrie oči a stokrát povie: „Niet naokolo ničoho“ to bude sto klamov a sto sebaklamov.
Popieraním sa skutočnosť neodstráni.
Nebo a peklo sa saducejským smiechom neanuluje. Aj keď ich milión bude kričať: „Niet po smrti ničoho“ a jeden úbohý kresťan len celkom potichu povie do toho: „Verím vo vzkriesenie tela a v život večný“, toto jeho slovo bude silnejšie ako všetok ten miliónový krik.
A to pre tú jednoduchú príčinu, že je to pravda.
Ak by sa nám niekedy zazdalo, že náš hlas v saducejskej väčšine zaniká, verme, že je to naozaj len zdanie.