Navykli sme sa predstavovať si Krista Pána podľa našich lacných púťových obrázkov: jemne kolorovaná tvár, viac žena než muž, mäkké ruky, zlatom lemované rúcho a k tomu sa prirodzene pýtajú aj vyberané, sladkasté reči.
Evanjelium nám ho však inak maľuje.
Podľa tejto knihy je to muž, tesár s tvrdými rukami, s tvárou poznačenou stopami dlhoročnej roboty, s nohami zaprášenými a rozpukanými a s rečami, niekedy, veru, aj dosť drsnými.
Mnoho hovoril o láske a milosrdnom odpúšťaní, ale ho počuli aj nadávať. Farizejom povedal, že sú hadi, slepci a hlupáci.
A svojim učeníkom povedal o bruchu a o tom, čo z neho vychádza.
Keby sme si to verne preložili do svojej ľubozvučnej materčiny, možno by sa mnohí z tých, čo ho nepoznajú z Evanjelia, veľmi podivili.
Práve nám doznela v ušiach jedna takáto jeho reč.
Povedal ju, aby bol jasný.
Máme totiž dvojaké vnútro: jedno hmotné, ktoré predstavuje žalúdok, druhé duchovné, ktoré predstavuje srdce. A on nám chce pripomenúť a zdôrazniť, že nie to, čo prechádza cez žalúdok alebo zmysly poškvrňuje človeka, ale jedine to, čo ide cez srdce, kde sa do všetkého primieša naše chcenie.
Podľa jeho slova len srdce v nás vyrába i uskladňuje tú jedinú skutočnú nečistotu, ktorá poškvrňuje človeka.
Niet teda hriechu ani na ľudskom tele, ani mimo neho; nie je v neumytých rukách, ani v piatkovom mäse, ani v pôstnej zábave, ani v módne odhalených kolenách...
Hriech môže byť len v srdci, ktoré pohŕda Božím alebo cirkevným príkazom, ktoré sa chce sýtiť žiadostivými pohľadmi, alebo odhaľovaním tela k nim provokovať.
Brat, sestra, ak je skutočná nečistota, skutočný neporiadok len tu, v srdci, každé veľké upratovanie, či už v sebe alebo v inom, treba vždy odtiaľto začínať.