Je sebectvo, ktoré začína skoro každú vetu zámenom ‘ja’.
A je iné, ktoré štartuje zámenom ‘my’.
To druhé, kolektívne, sa ozvalo aj v apoštoloch. A to práve v učeníkovi, ktorého mal Ježiš najradšej – alebo aspoň cez neho: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“
Ako sa tento egoizmus nášmu Pánovi nepáči, vieme zo slov, ktoré sme čítali.
Ak pod vyháňaním diablov rozumieme odstraňovanie zla, najmä mravného, menom Ježiša Krista, vplyvom jeho náuky a príkladu a silou jeho milosti, tak nám chce Učiteľ povedať, že tento exorcizmus nie je monopolom tých, čo s ním chodia.
Nebuďme teda úzkoprsí a závistliví, keď vidíme, ako sa darí aj iným pri konaní dobra.
Povedzme radšej s apoštolom Pavlom: „Len nech sa akýmkoľvek spôsobom ... zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť...“
Naučme sa úprimne tešiť z každého dobra, nech ho koná ktokoľvek, aj keď je to človek, ktorý s nami nechodí a ktorý zatiaľ nechce medzi nás patriť.
Ak sme naozaj Kristovi a Kristus náš, nemôže byť proti nám, kto nie je proti Kristovi. A kto nie je proti nemu, je s ním...
A potom aj s nami, aj keď azda iným spôsobom, ako by sme si to my predstavovali alebo priali.
Všimnime si preto, ako Cirkev upravuje podľa jeho vôle náš vzťah k oddeleným bratom, ktorí sa k nemu priraďujú iným spôsobom než my... ako o tom hovorí v koncilových dekrétoch o ekumenizme, o východných cirkvách a o náboženskej slobode.
To je pravda, oddelení bratia nie sú úplne Kristovi, pokiaľ s ním nechodia; ale ani my nie sme úplne jeho, pokiaľ zaujímame k nim taký postoj, za aký karhal svojich apoštolov.
Buďme však spokojní.
Tí, čo s ním chodia, čo sa pripájajú k nemu viditeľne – cez apoštolov a apoštolských nástupcov, sú uňho v takej láske, že sľubuje odmenu každému, kto ich – ako Kristových – podporí hoci len pohárom studenej vody.
Keď nás pochytí nevôľa, hnev, že aj iní vyháňajú diabolstvá v Ježišovom mene, pripomeňme si, že diabolstvo, ktoré treba ako prvé vyhnať – a to zo seba – je diabolstvo závisti.