Lichotivo si nahovárame, že sme zrušili otroctvo...
Omyl! Podporujeme a udržujeme ho naďalej.
Otroci boli a sú.
Otroci aj otrokári.
Len formy otročenia a zotročovania sa zmenili.
A ak sme predsa v niečom vyspeli, tak potom len v tom, že vieme jedno i druhé dôkladnejšie maskovať.
Sme rafinovanejší ako naši predkovia, ale tým strašnejší.
Stredovek otročil premožených nepriateľov.
My si podmaňujeme aj svojich: vlastnú ženu požadovačnosťou, deti hrozbami a terorom, muža smutnou tvárou a neustálym fňukaním, starých rodičov, podriadeného v úrade, šoféra v aute.
Nútime ich prispôsobovať sa nášmu pohodliu, našim vrtochom, nášmu egoizmu, plánom, snom v rodine, v spoločnosti, v hospodárstve, kultúre i politike.
A toto otroctvo, ktorého je dnes všade toľko, je priamym dôsledkom vnútornej neslobody.
„Ten, kdo do pout jímá otroky, sám jest otrok“ – vyhlasuje básnik.
Ten spútava do svojich služieb celé okolie, kto je sám spútaný svojím egoizmom. Ten robí nátlaky a pácha násilenstvá, na koho tlačí jeho vlastná náruživosť. Ten straší iných, kto je sám nastrašený. Ten verbuje a demagogizuje, koho úplne ovládli politické alebo iné sny, kto sa dostal do zajatia svojich prehnaných túžob po vlastnej sláve.
Ale aj to je pravda, že spútať sa dá len otrocká duša, zviazaná túžbami po prednejšom mieste v sľubovaných kráľovstvách, z ktorého by aj ona mohla diktovať, obohacovať sa a užívať podľa chuti.
Prvým otroctvom i otrokárom je teda hriech, nekontrolovaná náruživosť, nekrotená vášeň.
Pretože nás má Kristus Pán rád, chce nám pomôcť k vnútornej slobode a tá je, podľa neho, jedine v láske k Otcovi.
Až potom zmizne zo sveta otroctvo, keď sa dáme všetci pozvať do spoločenstva Otcových detí.
Keď nás on oslobodí, budeme skutočne slobodní.
Potom vymrú otroci i otrokári, keď zostanú na svete len slobodné Božie deti.