Farizeji hľadali zámienku, ako Ježiša podchytiť v reči a ako ho obžalovať. Kvôli tomu predviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve.
Mal sa k jej prípadu vyjadriť. Oslobodiť ju alebo odsúdiť... Podľa Zákona na ukameňovanie.
Situácia veľmi zložitá.
Ak ju odsúdi, stratí povesť milosrdného dobráka, ktorý prikazuje všetkým všetko odpúšťať, zaprotirečí tým svojmu vlastnému učeniu, príde o dôveru a obľubu v ľude, ba môže sa dostať aj do konfliktu s vládnucimi Rimanmi, ktorí si vyhradili trest smrti pre seba.
Ak ju neodsúdi, poruší Mojžišov zákon a farizeji budú môcť presvedčiť národ, že ten, čo nezachováva Zákon, nemôže byť od Boha a nemožno ho preto rešpektovať ako proroka.
Dotlačili hriešnicu až k nemu a uzavreli obidvoch do kruhu.
Mädlili si už ruky a žmurkali na seba, plní zlej radosti nad tým, ako šikovne dostali Učiteľa do pasce.
Kristus nemohol v tomto prípade naozaj ani napravo, ani naľavo. Zohol sa teda k zemi...
A keď napísal čosi prstom do piesku, narovnal sa a povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“
Ak je pravda, ako sa domnieva sv. Hieronym, že Pán vpisoval do piesku ich hriechy, je len prirodzené, že zlomyseľný kruh okolo zahanbenej ženy začal rednúť.
Písmo hovorí: „...jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali...“ A tak náš Pán rozohnal žalobcov a obhájil obžalovanú bez toho, aby porušil Zákon. Zachoval si svoju milosrdnú dobrotu bez toho, aby ublížil spravodlivosti. A okrem toho dal týmto svojím počínaním farizejom všetkých vekov veľké ponaučenie, ktoré si aj my dobre vpíšme do pamäti, lebo v tejto evanjeliovej stati ide hlavne o túto lekciu, totiž, že nikto z nás nemá právo súdiť iného, pretože sme všetci hriešni.
Nikto nemá také silné ruky, aby vládal hodiť do blížneho kameň, ak si dobre uvedomí svoj vlastný hriech...
Keď sa postavíme do ohováračného kruhu okolo kohosi a spomenieme si na Kristovu blízkosť, budeme sa vytrácať po jednom – počnúc tými najstaršími, ktorí majú buď najviac hriechov alebo najviac rozumu a preto i najviac dôvodov hanbiť sa a miznúť.
A kto sa nevzdá tohto falošného nároku súdiť, aj keby nemal nič na duši, stáva sa práve tým vinný.
A podľa Kristovho hodnotenia súdiť niekoho nie je malý hriech.
Ale ak by sme predsa len mali na to chuť, začnime vždy so sebou a prejde nás to.
Len jedinému je dovolené súdiť – Kristovi... lebo len on je bez hriechu.
Ale všimnime si ho: Odkladá súd až po smrti.
Vie totiž, že kým žijeme, môžeme sa ešte zrehabilitovať, napraviť, preto radšej zhovieva a odpúšťa, a to aj takej, akú mu priviedli.
Keď Kristus obhajuje hriešnicu, neobhajuje jej hriech.
Iba popiera ľuďom právo súdiť ju.
To je pre nás ponaučenie i výstraha.
Ale aj radostná nádej!
Veď aj nám sa môže čo-to prihodiť.
V takomto prípade nás Pán zastáva pred ľuďmi príkazom: Nesúďte! – a pred Bohom milosrdnou prosbou o pozhovenie...
Poďakujme mu za tento postoj k hriešnikom najmä tým, že sa raz navždy vzdáme domnelého nároku súdiť ich.