Počúvame Kristov výstražný signál týkajúci sa pohoršenia a myslíme pravdepodobne na deti, na to, ako si treba dať pozor, aby sme pred nimi nič neslušné nehovorili a nekonali.
Mýlime sa.
Podľa Evanjelia – a dobre si všimnime text – sú deťmi aj starci a starenky, matky v rokoch aj otcovia – všetci, ktorí veria v Boha a detsky úprimne sa naňho spoliehajú.
Túto rodinu Božích detí prirovnal svätý Pavol k telu, kde má každý úd svoje miesto, svoju schopnosť a svoju funkciu. A my sa v ňom stávame maličkými tým, že cítime spolupatričnosť s ostatnými údmi a povinnosť i ochotu slúžiť im, podľa toho, ako si to praje Hlava tohto tela – Kristus.
Naša malosť vyplýva teda zo služby. Poukazuje na to aj okolnosť, že aramejčina, ktorú použil náš Pán, má pre pojem ‘sluha’ a ‘malý’ to isté slovo.
Rodina Božích detí, Tajomný Kristus – to je Cirkev.
A Cirkev to sme my.
Každý, kto jej odopiera svoju službu, kto nechce byť dieťaťom, je Cirkvi príťažou. Lepšie by mu bolo, keby mu mlynský kameň zavesili na krk a bol by hodený do mora, ako by mal pohoršiť čo len jedného z tých, ktorí Kristovi veria a vyjadrujú svoju vieru službou.
Otcove deti možno pohoršiť skutkami alebo slovami, ktoré budia nedôveru voči Hlave a zvádzajú k neochote slúžiť celku na povzbudenie.
Kristus mi napríklad ponúka vo svojom slove a v eucharistickom tajomstve svoj život ako podmienku večného spasenia. Ja však zostávam doma alebo prichádzam z nedbalosti neskoro. A ak som prítomný, tak bez dostatočného záujmu o to, čo sa tu deje. Tým, rozumie sa, budím nedôveru v Krista aj v ostatných – pohoršujem.
Alebo mi povie: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá...“ Ja však hľadám všetko ostatné okrem jeho kráľovstva a pritom mám ešte aj takéto reči: „Ak si neukradneš, nič nemáš... Ak sa nenaučíš klamať, dnes už nevyžiješ...“
A keď Kristus žiada úplné a nekompromisné odpútanie sa od hriešnych telesných žiadostí, ja nechcem byť prehnaný, a preto si sem-tam niečo dovolím. A ak mi už nechutia tieto radosti sólovo, hľadám si partnera a tomu hovorím: „Nie sme predsa v stredoveku... ani v kláštore... To je niečo tak prirodzené v človeku a tak silné, že sa tomu neubrániš... Nebuďme teda čudákmi...“
Takéto reči a skutky otriasajú vieru v Kristovo slovo v tých, čo nás pozorujú a odvádzajú ich od služby ostatným údom, pohoršujú ich.
A ja – ako úd – preto pohoršujem celé telo, preto ho robím horším, že mňa samého robí takým daktorý môj úd: noha, ruka, jazyk alebo oko...
Ruka mi siaha za cudzou vecou, naťahuje sa za cudzím telom alebo sa zlostne zatína v päsť.
Noha ma chce viesť do zlých príležitostí.
Oko by ma rado kŕmilo nečistými obrazmi.
Kristus hovorí jasne: Ak ťa tvoja ruka zvádza na hriech, odtni ju... ak oko, vylúp ho.
A dôvod tvrdosti týchto jeho slov je v tomto: Ak mňa pohorší ruka, noha alebo oko, ja pohorším Cirkev – Telo, ktorého som údom.
Brat, sestra, nech nám neznie toto jeho slovo ako nábožné strašenie. Treba nám vziať jeho slová tak vážne, ako nám ich podal, ak sa nechceme dostať na smetisko, kde ich červ neumiera a oheň nehasne. Od čoho nech nás on sám milostivo zachráni.
Amen.