Keď sa v Evanjeliu čítajú state podobné tejto, vidno, ako sa zjavuje ľuďom na tvárach mrak.
Každý sa začína vtedy obávať o niečo, čo má rád: možno o stretanie sa s osobou, ktorá je taká príjemná, možno o svoje naplánované rekreácie, o večerný program, o obľúbenú značku vína alebo cigariet...
Nedivíme sa tým vonku, ale vždy je divné, ak vie evanjelium pokaziť náladu aj kresťanovi.
Ten by totiž mal vedieť, že obeta, ktorú od neho žiada, nie je anihilovanie, zničenie, ale naopak, zachovanie.
Latinské ‘sacrificium’ je odvodené od slov ‘sacrum facere’ – posvätiť. To teda, čoho sa kvôli Bohu zriekame, robíme svojím nedotknuteľným a svätým majetkom.
Nestrácame teda...
Získavame.
Mal by sa nám preto pri vypočutí tohto slova zjaviť na tvári úsmev a radosť z duše by sa ihneď mala dostať do slov a pohybov.
Toto by mal byť náš prirodzený reflex na slová: „...kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“
Ak naozaj úprimne veríme, že Boh je Otec, nezaváhame, ak požiada niečo a nebudeme sa lenivo okúňať, lebo budeme presvedčení, že mu veľmi záleží na tom, aby jeho deti mali v nebeskej pokladničke našetrené čo najviac.
Ak budeme veriť, že nás miluje, nebudeme sa báť vhodiť do nej, ak bude treba, ani svoj život.
O Rimanoch sa hovorilo, že prehrávajú bitky, ale vyhrávajú vojnu.
Vedeli krátkodobo takticky strácať kvôli trvalému zisku.
My sme rímski katolíci.
Nech zostane táto taktika naším dedičstvom po tých, po ktorých nosíme meno.
Učme sa zriekať sa, strácať dočasné víťazstvá, aby sme získali večné.