Krst, ktorý hlásal Ján, ktorý Kristus požadoval od každého, kto sa chce spasiť a ktorý sme aj my prijali, znamenal vždy námahu, zmenu života k lepšiemu, obrátenie, vždy znamenal pokánie.
My sme ho poväčšine dostali tak, že sme o tom ani nevedeli. Iní nás k nemu priniesli, iní uisťovali Boha o našom obrátení.
A zodpovednosť bola vtedy skutočne na nich.
Postupne však, ako sme dospievali, prechádzala na nás...
Ale, ako sa zdá, zatiaľ sa v našom živote sotva čo zmenilo.
Svojím zmýšľaním a správaním sa skoro vôbec nelíšime od tých, ktorí zostali bez krstu.
A roky idú, hriechy sa množia, Pán sa približuje k nám každý deň našou smrťou, aby začal s nami súd.
A evanjelium nás neprestáva pritom uisťovať, že všetci zahynieme, ak sa včas nepostaráme o zmenu svojho života, ak nebudeme robiť pokánie.
Možno sme sa dosiaľ uspokojovali ako Židia, že stačí byť duchovným potomkom Abrahámovým, že stačí mať krstný list a robiť, čo iní robia: raz do roka sa formálne a formalisticky vyspovedať, raz do týždňa si trpezlivo odstáť bohoslužobnú hodinku, že nás Boh, ak toto robíme, nemôže zatratiť; čo by potom mal v nebi, veď nás je väčšina...
Evanjelium hovorí inak.
Takto: Ak sa nebudete kajať – naprávať sa – všetci zahyniete.
Všimnime si, ako tvrdo a nekompromisne znie to slovo „všetci“.
Možno si myslíme, že nemáme vo svojom doterajšom živote čo vylepšovať...
Táto istota je však v každom prípade falošná a veľmi nebezpečná. Lebo sme všetci veľmi hriešni, a preto máme všetci na sebe čo naprávať. Ak budeme naozaj pozorne čítať sväté Božie evanjeliá, prídeme na to, ako strašne ďaleko sme ešte od dobroty, a potom aj od odmeny a ako nebezpečne blízko k večnému zavrhnutiu.
Aj zástupy okolo Jordána si mysleli, kým nepočuli Jána, že sú v poriadku.
Po jeho slovách sa však naľakano pýtajú: „Čo teda máme robiť?“
Aj Židia, ktorí mali účasť na vražde Božieho Syna, si mysleli, že odstránili kohosi, čo zavadzal Bohu i ľuďom... Ale keď im turíčny oheň otvoril oči, s hrôzou sa pýtali: „Mužovia, bratia, čo máme robiť?“
Aj Pavol sa nazdával, že robí dobre, že preukazuje službu Bohu, keď privádza kresťanov v putách pred veľradu, kým ho pred damašskou bránou nezrazil blesk, kým mu Boh telesnou slepotou nezavrel zrak, aby vnútorne prehliadol.
Brat, sestra, ak si myslíme, že nám k spáse postačí žiť tak, ako žijeme, Evanjelium nám túto istotu každým riadkom, každou vetou i písmenom ruší, lebo nás neprestáva od začiatku až do konca vyzývať k radikálnej zmene, k opravdivému pokániu.
Ak mu začneme rozumieť, určite sa aj my opýtame: Čo robiť?
A ak bude táto otázka úprimná, bude už začiatkom nášho pokánia...
Čo teda robiť?
Odpoveď bude v jednotlivostiach pre každého iná, vo všeobecnosti pre všetkých tá istá. Tá, ktorú dal Ján našim zástupcom pri Jordáne: Nezatvárajte pri telesnej alebo duchovnej biede blížneho oči a srdcia; nebuďte sebeckí; vďačne sa podeľte s jedlom a so šatami, bývaním, miestom, silou i vzdelaním.
Nebuďte brutálni, tvrdí – správajte sa láskavo ku všetkým.
Nechcite ťažiť zo svojho postavenia v rodine, v spoločnosti, v zamestnaní.
Obraznou rečou: Znížte všetky vŕšky, aby ste mohli vyplniť všetky doliny.
A veta na záver:
Naša príslušnosť ku Kristovi a jeho Cirkvi putujúcej i oslávenej bude závisieť od praktického postoja k slovám, ktoré sme počuli.
Robme tak, aby bol kladný.