Cieľ

charizmy hnutia Nazaret je radikálna prevencia vo výchove človeka. Slovo radikálny pochádza z latinského slova radix - koreň, základ. Slovo prevencia má ten istý pôvod a znamená predchádzanie.

Ide tu teda o výchovu človeka, v ktorej radikálna prevencia znamená zamedzovanie chýb vychovávaného prv, než by sa ich dopustil. A to predovšetkým vytváraním pozitívneho výchovného prostredia, aby sa tak viac mohla rozvinúť láska k Bohu a k človeku.

Ako rastlina nemôže vyžiť, rozviť sa a priniesť čakaný úžitok, ak sa z jej bezprostrednej blízkosti neodstráni to, čo ju udúša a ako ani stavba dlho nevydrží, ak sa jej nedá pevný základ, tak neuspeje ani výchova človeka, ak nie je dosť pohotová a dôsledná v požadovaní toho, čo vychovávaný musí dosiahnuť, ak sa má stať užitočným členom spoločnosti, v ktorej má žiť.

Ale poďme k veci a povedzme najprv, že ani výchovná prevencia by veľa neznamenala, keby nebola radikálna. A nebola by radikálna, keby sa s ňou nezačalo zavčasu, už hneď po narodení, čo je pravdaže možné len v zdravej rodine.

V tomto sa hnutie Nazaret opiera o všeobecnú skúsenosť a o slová pápeža Pia XII., o jeho audienčný prejav zo septembra r. 1941, v ktorom radí začať s výchovou človeka už od kolísky. Ale ak je kolíska eminentnou záležitosťou rodiny, nebude ťažko pochopiť ani pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý neustále pripomína, že prvými a hlavnými vychovávateľmi sú rodičia, že budúcnosť ľudstva ide cez rodinu a ak sa nám tu nič nepodarí, nepodarí sa nám nič ani v Cirkvi, ani vo svete.

V rodine sa totiž vytvárajú návyky ako podklady pre štyri základné čnosti, bez ktorých je každá výchova človeka a tobôž kresťana problematická. Rodina je aj prvou katechézou, pomocou ktorej, ako upozorňuje Pius XII. v spomínanom prejave, nadobúda dieťa pod vplyvom matkinej úcty voči otcovi prvý pojem o nebeskom Otcovi ako o najvyššej autorite, ktorú si treba ctiť a poslúchať. Okrem toho nikto nemá takú možnosť poznať psychiku vychovávaného ako jeho rodičia, ktorí pozorovaním seba dosť zavčasu môžu na základe dedečnosti poznať aj jeho vlastnosti. A ešte niečo: dieťa nikde nenájde taký záujem o pomoc, o fyzický a morálny rozvoj, ako v rodičovskom pude, ktorý je tak silno akcentovaný aj u zvierat. A o chuti dieťaťa napodobňovať tých, na ktorých je závislé a má ich rado, ani nehovoríme.

Dnes, keď sme svedkami hromadného rozkladu manželstiev a stúpajúceho počtu lákavých ponúk žiť v rodine v nezodpovednom pohodlí, sa manželská jednota a v dôsledku toho aj výchova potomstva podľa Božieho plánu stáva veľmi problematickou.

Starostlivá matka Cirkev neprestáva preto pripomínať, že pre tento zlý stav v rodinách stráca človek postupne nielen svoju kresťanskú, ale i svoju ľudskú tvár a vyzýva nás, aby sme si všimli jej varovný hlas a prijali jej vekmi oskúšaný liek. Tento liek vidí predovšetkým v radikálnom priľnutí ku Kristovej blahozvesti, vo sviatostiach prijímaných často a úprimne bez formalizmu a v praktickom vyjadrovaní svojej poslušnosti voči Petrovmu nástupcovi, prostredníctvom individuálneho duchovného vedenia podmieneného Pavlovou spontánnou úprimnosťou a na koniec v dobrovoľnom zaradení sa do spoločenstva, aké mali prví kresťania, ktorí boli ako jedno srdce a jedna duša a mali všetko spoločné.

Podľa slov pápeža sv. Jána Pavla II. nikto z tých, čo uverili, nemôže sa bez viny nečinne dívať na zlý náboženský a morálny stav, do akého sa dostal svet, ba i Cirkev. Všetci sa majú činne zúčastniť na obrodnom diele ľudstva, ktoré musí začať prácou na vylepšení života v rodine. Vo svojej exhortácii Familiaris consortio (b. 73-75) nám Petrov nástupca zdôrazňuje, že prvou osobou, ktorá sa má starať o pastoráciu rodín v diecéze je biskup. To je bez pochyby prednostný úsek jeho pastoračnej služby, v ktorej mu majú pomáhať najmä kňazi.

Ale zodpovednosť kňazov, hovorí ďalej pápež, sa nemá vzťahovať len na mravné a liturgické otázky, ale aj na osobné a sociálne problémy.

Kňazi majú podporovať rodinu v jej ťažkostiach a utrpeniach. Majú stáť po boku jej členov a pomáhať im, aby hľadeli na svoj život vo svetle Evanjelia. A netreba vari nikoho presviedčať, že z tohto POSLANIA môžu služobníci Cirkvi čerpať nové podnety a novú duchovnú silu aj pre vlastné povolanie a vykonávanie svojej služby.

Aby sa pri tomto apoštoláte správali vždy ako otcovia, bratia, učitelia a pastieri, musí byť ich náuka a ich rady vždy v dokonalom súlade s autentickým učiteľským úradom Cirkvi. Toto však vyžaduje, aby sa na túto prácu začali včas pripravovať...

A tu by som rád pripojil, hovorí ešte najvyšší pastier, nástojčivé povzbudenie pre zodpovedných vedúcich inštitútov zasväteného života, aby totiž pri stálom rešpektovaní svojej vlastnej a pôvodnej charizmy, považovali apoštolát rodiny, a to kvôli dnešným okolnostiam, za jednu z najnaliehavejších a najdôležitejších úloh

Všetci sa teda majú zúčastniť na posilňovaní a záchrane rodín, biskupi i kňazi. - A treba dodať, že z kňazov najmä tí, čo sa zaradili do hnutia Nazaret, ktoré vzniklo práve na základe tejto charizmy. - Musia sa však na tento apoštolát včas pripraviť, pripomína Pápež v citovanom dokumente.

V hnutí Nazaret sa táto požadovaná príprava začína pre kňazov, ktorí chcú byť jeho členmi už pred ich vstupom do seminára.

Za touto druhou radikálnou prevenciou, ktorú hnutie Nazaret uskutočňuje prípravou kňazov na rodinnú pastoráciu, ktorú potom konajú popri svojej biskupom určenej službe na úkor svojho voľného času, zostávajúcich síl a hmotných prostriedkov, treba ešte spomenúť aj tretiu.

Táto sa v hnutí Nazaret koná prostredníctvom komunikatív, ktoré slúžia rodičom pri výchove detí a kňazom pri evanjelizácii jedných i druhých.

Ich preventívnosť spočíva hlavne v tom, že sa nimi vyraďujú z okruhu rodín tohto hnutia vplyvy takých komunikatívnych prostriedkov, ktoré nepochádzajú z čistých rúk a zaplavujú dnes celý svet omylmi a nemorálnosťami. Okrem toho vytvárajú užšiu vnútornú jednotu v zmýšľaní i v konaní medzi rodinami, ktoré sú často miestne alebo spoločensky dosť vzdialené.

Odoberať RSS - Cieľ