Toto Božie slovo nám znovu stavia pred oči betlehemských pastierov. Teraz ako jeho príkladných prijímateľov.
Čo počujú, vidia a skúsia, o čom sa presvedčia, to aj konajú, a to bez otáľania, ihneď...
Nič nepočujeme o ich ustarostenosti o ovce, o možných nočných návštevách vlkov a zlodejov. Tieto starosti zverujú Bohu, ktorý ich cez svoje slovo zverené anjelovi posiela inam.
Teraz im treba ísť do Betlehema – po hebrejsky do Domu chleba. V tomto prípade do domu toho živého chleba, ktorý si majú vziať pre seba a potom sa oň podeliť aj s inými.
“Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba” – povie raz Dieťa, ktoré ich čaká, v plienkach v maštaľnom krmelci. A pridá: Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky...
Ale Betlehem bol v tomto prípade aj domom toho chleba, ktorý treba aj iným dať, o ktorý sa treba podeliť s núdznymi. Vedeli z anjelovej zvesti, že budú mať pred sebou dieťa vo všetkom závislé na chudobných rodičoch, a preto mu treba vziať a darovať aspoň niečo z toho, čo im dovolí ich chudoba.
Naše vianočné koledy a z dreva vyrezávané betlehemy nám pripomínajú tento dvojitý Chlieb: hmotný pre tých, čo sú chudobnejší ako my a ten druhý, ktorý nám dá potrebnú silu podeliť sa s tými, čo hladujú duchovne. Veď toto Dieťa povie raz každému z nás, že keď príde po druhýkrát na svet, ale už ako Pán a sudca všetkých, potvrdí: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili...
Betlehemskí pastieri sú pre nás výzvou zamyslieť sa nad tým, aký je náš vzťah k eucharistickému chlebu, ktorý dáva život a silu k štedrosti pri delení sa o chlieb každodenný, o ktorý preto prosíme nebeského Otca v množnom čísle, teda nielen pre seba, ale aj pre iných.
Pastieri ihneď konali, Božiu vôľu, ktorú spoznali cez Božie slovo. Málo sa im podobáme, ak nás slovo “Betlehem” ešte nenúti pozrieť sa do seba i okolo seba a povedať dakomu biednemu: Tu máš, brat, vezmi si, čo potrebuješ, aby si zašiel až tam, kde sa nám toto Dieťa ponúka v kúsku chleba.