I
Týmto krátkym podobenstvom nás Pán upozorňuje, že nie je správne hodnotiť sa podľa toho, čo Bohu dávame, ale podľa toho, čo sme mu mohli a mali dať.
To prvé vedie k pýche, ktorá nás robí v jeho očiach odpornými.
Len to druhé vedie k pokore, ktorej sa v Božom slove viacnásobne sľubuje Božia milosť.
Ak tu Pán spomína iba dvoch, naznačil nám tým, že u neho nejestvuje nič tretie, nič prechodné a neutrálne. Každý z nás sa musí teda hľadať v jednom z týchto dvoch. Alebo vo farizejovi, ktorý sa chváli tým, čo dobré vykonal.
Alebo v mýtnikovi, ktorý prosí o odpustenie, že bol často zlý a málokedy dobrý.
Medzi ľuďmi nič tretie nejestvuje.
Ale ani medzi Božími postojmi k nim.
Farizejov Boh odsudzuje.
Mýtnikov omilosťuje, pravda, ak sa kajajú a už sa nevracajú späť k svojmu mýtu.

II
Dvaja ľudia sa šli modliť. – Dvaja išli robiť, čo je zo svojej povahy milé Bohu.
Ale aké rozdielne výsledky malo ich úsilie!
Účinky modlitebných zastavení pred Bohom nezávisia len od toho, čo robíme, ale aj – a hlavne – od toho, prečo to robíme.

III
Toto Pánovo vážne slovo nám pripadá ako ozvena prorokovej výzvy: Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži.
Farizej tu predstavuje vrch, pyšne sa vypínajúci nad svoje okolie, ktorý však nikdy nezachytí dážď Božích požehnaní...
Ten vždy stečie do dolín, ktoré v tomto podobenstve predstavuje mýtnik.
Lebo Boh len ponížených napĺňa milosťou svojej obľuby a len týchto ospravedlňuje.
Toto Pánovo slovo stavia pred nás otázku:
Ktorému z týchto dvoch, čo vošli do chrámu, sa podobáme? A potom hneď túto druhú, ešte dôležitejšiu:
Ktorému z nich sa chceme odteraz podobať?
Pokým žijeme, zmena je vždy možná.

IV
Pane, po vypočutí tohto tvojho obrazného slova chceme ťa poprosiť len o jednu milosť.
Pomôž nám, aby sme v modlitbe predstupovali pred teba vždy pokorní a odchádzali od nej ešte pokornejší. Amen.