I
Týmto podobenstvom nás Pán učí vytrvalosti v modlitbe. Podľa jedného jeho vysvetlenia je tu sudcom sám Boh.
Len on sa totiž nebojí Boha a neberie ohľad na ľudí. Vdovou je tu jeho prenasledovaná Cirkev, ktorá prichádza prosiť, aby sa jej zastal. Keďže sú však jej prenasledovania súčasťou jeho plánu spásy, necháva vystupňovať jej útrapy a jej prosby a zasiahne až vtedy, keď to sám uzná za vhodné.
Ale zato vždy včas.
On totiž nikoho nedovolí skúšať nad sily.
A pretože prenasledovatelia Božej Cirkvi majú byť najprudší a najpočetnejší pred Pánovým príchodom, kladie Ježiš na konci tohto podobenstva otázku, či sa jej členovia nedajú stupňujúcimi sa prenasledovaniami presvedčiť, že Boh je naozaj nespravodlivý sudca, keď trpí vo svete bezprávie a nezastane sa svojich prenasledovaných.
Niekomu by mohlo v tomto vysvetlení zavadzať, že sa v ňom Boh nazýva nespravodlivým sudcom.
Nesmieme zabúdať, že sme v podobenstve a že tým, čo dostatočne neveria v Božiu moc a dobrotu, by sa Boh pre spomínané príčiny naozaj mohol takým zdať.
Druhé vysvetlenie podobenstva stojí na takomto argumente:
Ak nespravodlivý sudca nakoniec predsa len vypočuje naliehajúcu vdovu, o koľko skôr tak urobí spravodlivý a nadovšetko dobrý Boh svojim verným, ak vytrvajú vo svojich prosbách o pomoc až do konca. A to je vždy jeho vec, prečo ich nechá čakať, ale isté je, že raz vyslyší tých, čo budú prosiť dňom i nocou a nedajú sa znechutiť...
Treba ešte pripomenúť, že obidve vysvetlenia smerujú k jednému a tomu istému cieľu, chcú nás povzbudiť, aby sme sa v prosbách k Bohu nedali znechutiť.
Najmä vtedy nie, keď začíname cítiť, že máme k tomu už veľmi blízko.

II
A Boh neobráni svojich vyvolených? – Či vari nevypočuje tých, čo mu dôverujú a dňom i nocou ho prosia o pomoc?
Takýchto vždy vypočuje.
Aj keď nie práve vtedy, keď si to prajú, a nie práve tak, ako si to predstavujú.
Ale vždy vtedy a vždy tak, ako je to najosožnejšie pre nich a pre jeho kráľovstvo.

Ale nájde Syn človeka vieru na zemi? – Či nájde takých, čo nezapochybujú o Božej dobrote ani vtedy, keď ich Boh dovolí kruto prenasledovať, a či nestratia dôveru v jeho moc ani vtedy, keď ich nechá veľmi dlho čakať na svoju pomoc...

III
Súženia môžu viesť človeka k Bohu, ale ho môžu viesť aj od neho.
Závisí to od toho, ako mu dôveruje.
Jób vo svojej krajnej bolesti volal: „Aj keď ma zabiješ, neprestanem v teba dúfať...“
Býva to aj náš postoj pri stupňujúcich sa bolestiach, pri množiacich sa nepochopeniach alebo i prenasledovaniach?
Ak to nie je náš postoj, mal by byť...

IV
Bože, ty si nechal trpieť a umrieť i svojho vlastného Syna, ale nenechal si ho v hrobe porušenia a v hrobe zabudnutia. Daj nám, prosíme, vieru, ktorou by sme premohli každý strach, každú netrpezlivosť a akékoľvek znechutenie a s nádejou i s pokojom vydržali prosiť ťa vždy až po vyslyšanie. Amen.