I
Pred Pilátom sa náš Pán vyhlásil za kráľa.
Pri stretnutí s plačúcimi ženami vystupoval v úlohe proroka.
A keď už visel na potupnom dreve s bolestne vystretými rukami, spĺňal tretiu svoju úlohu, tú kňazskú, pri ktorej to, čo trpel od bratov, trpel za bratov, prosiac, aby im Otec odpustil túto ich vinu...
Neboli bez nej.
Určite nie.
Inak by nebol hovoril: Odpusť im...
Ale ich vina nebola taká, že by sa nedala odpustiť, pretože ich poznanie o ňom nebolo také, že by sa nedalo doplniť... Pokým nemali Jonášovo znamenie, znamenie jeho zmŕtvychvstania, dokazujúce nad všetku pochybnosť jeho božský pôvod a božské poslanie, nevedeli ešte celkom, čo robia...
A práve toto nedostatočné poznanie zloby vlastného činu dávalo Ježišovi možnosť prosiť za ich omilostenie, čo aj urobil, keď v najbolestnejšej polohe, akú môže človek skúsiť, vyslovoval najvrúcnejšiu prosbu, aká kedy stúpala zo zeme k nebu...
Ak za touto Ježišovou prosbou nasleduje v evanjeliu zmienka o jeho vrchnom rúchu, pozostávajúcom z jedného kusa, treba sa aj pri tejto okolnosti zastaviť...
Takúto v celosti tkanú tuniku nosieval totiž len veľkňaz, ktorým sa v tejto chvíli stával on – Ježiš.
Stával sa veľkňazom novej zmluvy, jediným prostredníkom medzi zemou a nebom, trpiacim, ale i prosiacim za naše hriechy.

II
Nevedia, čo robia. – Keby vedeli, koho zavrhli, keby poznali tento svoj čin v jeho podstate i v jeho dôsledkoch, nikdy by nemohli dúfať v jeho odpustenie (Sk 17, 30).
No oni nevedia, čo robia. Preto im, prosím ťa, odpusť... Ale odpusť im všetko. Odpusť im aj túto zachraňujúcu nevedomosť, ak ju majú do určitej miery svojou vinou.
Všetko im teda odpusť, čo sa dá odpustiť...
Veď ty sám si obetoval svojho Syna, aby si ich mohol omilostiť...

III
Každý, kto prijal krst, dostal účasť na Kristovom kňazstve; každý bol vybraný, aby sa postavil do trhliny medzi urážaným Bohom a urážajúcim človekom.
Každý bol povolaný niesť si svoj kríž a byť naň pribitý. Nie je to príjemná poloha, najmä keď pomyslíme, že je celoživotná... Ale niet inej, z ktorej by sa dalo účinne prosiť za odpustenie hriechov pre seba a pre svojich bratov. Len neslobodno zabudnúť: jedna vec je dostať kňazskú úlohu.
Druhá vec je aj prijať ju.
A tretia ju aj plniť.
Ak sme ju dostali i prijali, ako ju plníme?
Bez podobnosti s Kristom Veľkňazom niet pre nás nádeje na účasť v jeho sláve.

IV
Otče, si nekonečná spravodlivosť, a preto ťa treba stále uzmierovať. Ale si aj milosrdenstvo, a preto je aj možné ťa uzmierovať.
My veríme v tieto tvoje dve základné vlastnosti. Preto ťa v spojení s naším Veľkňazom Ježišom Kristom prosíme, aby si odpustil láskavo nám a všetkým, lebo akokoľvek sme vzdelaní v tvojich náukách, nevieme ešte, čo robíme, keď ťa urážame. Amen.