I
Keď Ježiš išiel k Jordánu, mal už dosť zreteľne pred očami svoju veľkú úlohu.
Veď od malička sa o nej dozvedal. Najprv z rozprávania rodičov, potom zo Svätého písma a nakoniec z vynárajúcich sa potrieb okolitého sveta.
Vedel aj to, že prišiel čas, aby začal túto svoju úlohu plniť. Mal totiž tridsať rokov. Teda vek, ktorý ho podľa židovských predpisov oprávňoval vystúpiť na verejnosť v úlohe učiteľa.
Ako človekovi mu však ešte chýbal nejaký vonkajší popud, nejaké viditeľné znamenie zhora.
Otec naňho nezabudol a poslal mu ho v pravý čas.
Keď sa krstom pokánia pri Jordáne ako jediný bezhriešny zaradil medzi hriešnikov a tým aj navonok prejavil svoj vykupiteľský záujem o nich, otvorilo sa nad ním nebo a on v tej chvíli mohol aj zrakom, aj sluchom vnímať pravdu o sebe, že je milovaným Otcovým Synom.
Už v Starom zákone boli králi nazývaní „Božími synmi“ pre ich autoritu a blízkosť k Bohu, teda ako jeho zástupcovia. No pred Ježišom nik nepočul od Boha slová „môj milovaný Syn“. Týmto výrazom je naznačené hlboké Ježišovo tajomstvo, neznáme jeho súčasníkom, ale jemu známe. Ježiš aj verejne prijal od Otca mesiášsku investitúru, čo bolo naznačené tým, že zostúpil na neho Duch Svätý v podobe holubice. Tak aj nám bolo zjavené, že každé poslanie pochádza od Otca, ale jeho plnenie podnecuje a podporuje Duch Svätý.
Z povedaného je nám jasnejšie, čo prežíval Ježiš, keď si úplne ľudsky uvedomil svoje vlastné Božie synovstvo.
Jeho duch zatúžil po tichu a samote. Preto ihneď opustil breh Jordánu a vedený Duchom Svätým utiahol sa na púšť, aby sa pripravil na svoje veľké poslanie.
My si zaiste len veľmi ťažko môžeme predstaviť toto jeho duchovné rozpoloženie. Ale ak sa nám raz podarí uvedomiť si svoje Božie synovstvo a z neho vyplývajúce úlohy, je možné, že aspoň v matných náznakoch zacítime, čo sa vtedy odohrávalo v jeho duši.

II
Duch viedol Ježiša na púšť. – Duch ho viedol... Nie telo. Telo ide len za tým, čo je príjemné. Telo sa púšte desí...
Do nepríjemnej, ale vždy užitočnej samoty môže človeka lákať a viesť len jeho duch.

Aby ho tam diabol pokúšal. – Púšť vo Svätom písme je miestom veľkých rozhodnutí za Boha alebo proti nemu. Diabol chce prekaziť realizáciu Ježišovho poslania. Preto ako kedysi pokúšal izraelský ľud na púšti, tak teraz pokúša Ježiša, hlavu nového Izraela. Chce ho zviesť, aby sa uspokojil s politickým mesianizmom. Ježiš rázne premôže pokušenie tým, že zdôrazní absolútne Božie prvenstvo. Týmto pokúšaním mu pomohol čím prv spoznať a trvalo a jednoznačne uprednostniť to, čo si od neho ako od svojho Syna prial nebeský Otec.

III
Ježišova bezprostredná príprava na poslanie mala spočívať v dokonalom oslobodení sa od ľudských chutí a v celostnom rozhodnutí sa pre Otcovu vôľu.
V týchto chvíľach chcel byť preto len s ním.
Chcel sa dozvedieť, ako si on predstavuje a praje jeho ďalšie podnikanie.
Ak sa mu do samoty, ktorú si na to zvolil, primiešal diabol, nebolo to na škodu. Naopak.
Ježiš nám svojím postojom ukázal, že v každom pokušení máme možnosť prakticky uznať Božie prvenstvo a že všetci, čo uznávajú Boha za Otca, môžu zvíťaziť nad diablom. S jeho pomocou môžu rozpoznať to iba ľudské, protiviace sa Božiemu, a ráznejšie odmietnuť všetko nepravé.
Ak sme poslaní apoštolovať alebo vychovávať, môžeme čakať, že sa aj k nám priblíži pokušiteľ. Bude nám radiť ľudské spôsoby, vnukať ľudské pohnútky a odvádzať nás tak od toho, čo si od nás praje Boh.
Vieme už, čo v takýchto prípadoch robiť... To isté, čo robil Pán.

IV
Pane, povolal si nás, aby sme boli vo svete pokračovateľmi tvojho poslania...
Daj, nech podľa tvojho príkladu pri jeho spĺňaní pocítime občas potrebu uťahovať sa do samoty, kde by sme pomocou Božieho slova skúmali, čo treba zo svojho snaženia vylúčiť a čoho sa v ňom pridŕžať. Buď nám v tomto ohľade príkladom i pomocou, aby sme vždy chceli to a tak, ako to chce Boh, a nikdy nič iné, a nie inak... Amen.