I
V troch predchádzajúcich veršoch hovoril Pán, ako treba napomínať a v prípade hriešnej zatvrdlivosti i vylučovať z jeho Cirkvi.
Týmto ďalším veršom (18, 18) nás uisťuje, že ak cirkevná vrchnosť vyhlási niečo za záväzné, najmä ak ide o odpustenie alebo zadržanie hriechov a vylúčenie z Cirkvi, jej vyhlásenie nadobúda platnosť aj v nebi.
V šestnástej hlave dal takúto právomoc len Petrovi.
V tejto ju dáva aj ostatným apoštolom a cez nich aj ich nástupcom...
Peter a jeho nástupcovia ju dostali pre celú Cirkev a pre každý prípad.
Apoštoli a tí, ktorí po nich prevzali zodpovednosť, len pre miesta, na ktorých boli ustanovení za správcov.
Pravda, vždy pod podmienkou, že zostanú spojení s Petrom a s Petrovým nástupcom náukou i disciplínou.
Ak sa potom posúvala táto právomoc smerom nadol, to jest aj na ostatných správcov miestnych cirkví, dialo sa tak zrejme preto, aby sa mohli odstraňovať pohoršenia z Cirkvi čím pružnejšie...
Niet pochybnosti, že aj bratským spoločenstvám prislúcha právo i povinnosť vyhlasovať niekoho za vylúčeného, rozumie sa, ak zachovávajú postup, ktorý naznačil Pán, a zostávajú pritom v spojení s Petrovými nástupcami a v spojení so zástupcami týchto jeho nástupcov.
Ale keď sa hovorí o disciplinárnom rozväzovaní, nesmieme zabudnúť, že tu Pán spomína aj zväzovanie, ktorým nám naznačuje, že každé rozviazanie má ponechať hriešnikovi nádej na návrat, na zviazanie, na pričlenenie k spoločenstvu, z ktorého bol vylúčený.
Vo všetkom, čo sa deje v Cirkvi, má sa prejavovať láska. A teda aj v prepúšťaní toho, kto v nej pohoršuje.
Rozväzovaním sa má prejavovať zachraňujúca láska k celku, zväzovaním zachraňujúca láska k jednotlivcovi.

II
Čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i v nebi – pravda, ak to rozviažete tak, ako som vám naznačil, to jest z lásky a s láskou, ktorá musí byť v takýchto prípadoch dôvodom i spôsobom vášho konania...
Ak by ste niekoho zo svojho kruhu inak vylučovali, zbytočne a zároveň nebezpečne by ste poškodzovali jeho, seba a celú moju Cirkev...

III
Ak sa dnes tak veľmi rozmohli pohoršenia medzi deťmi Cirkvi, príčinou bude aj túžba po falošnom pokoji a nepravej, lacnej jednote, ktorá sa bojí napomínať...
Ale najmä rozväzovať, prepúšťať...
Lenže cirkevné spoločenstvo, ktoré v tomto ohľade neposlúcha nášho Pána, nikoho nespasí a čoskoro aj seba pochová.
My možno prijímame Pánovo slovo o napomínaní. Možno prijímame aj to o „rozväzovaní“ a „zväzovaní“. A možno veľmi ochotne a v celom rozsahu...
Ale skúmajme sa, či niekedy nenadľahčujeme aj dosť závažné chyby bratov a sestier slovami: Ale veď to nič nie je... taká maličkosť... nestojí to za reč...
Mali by sme vedieť, že je už neskoro, keď sa v cirkevnom spoločenstve objavia veľké chyby...
Tie treba zavčasu predchádzať.
Ale ako inak, ak nie odstraňovaním malých...?
Najprv, samozrejme, tých svojich...

IV
Vieme, Pane, že chyby našich bratov a sestier sú aj našimi chybami...
Chybami našej lásky a našich modlitieb.
Ale aj nášho spôsobu napomínania...
Daj nám, prosíme, potrebnú nábožnosť, odvahu i múdrosť a vo všetkých prípadoch dostatočne veľkú lásku, ktorou sa tvoja Cirkev rodí i zachováva. Amen.