“Povedali mu: Naším otcom je Abrahám...”

Ježiš im odpovedal: “Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste Abrahámove skutky...”

Na ktoré Abrahámove skutky tu myslí Pán, nie je ťažko uhádnuť. Ide mu zrejme o skutky z viery.

Boh kládol na tohto nášho praotca poslušnosť za poslušnosťou: Mal opustiť rodnú zem so všetkým, čo na nej mal, a ísť tisíc peších kilometrov do neznáma, riešiť spory so svojím synovcom, ktorého vzal so sebou, a po bojoch, ktoré bolo treba viesť s domácimi kráľmi, mal zabiť na Boží pokyn vytúženého a vyproseného Izáka, jediného dediča jeho polí a stád a jedinú potechu v jeho starobe.

Neboli to ľahké úlohy, ale Abrahám neodporoval, nič neodkladal a nič nezanedbal...

A Boh nehovoril s Abrahámom priamo, tak ako hovoríme medzi sebou my ľudia. Boh predsa nemá telo a nikdy ho nikto nevidel. Svoju vôľu mu dával na vedomie rozličnými znakmi. Počul slová niekoho, koho nevidel. Uvítal a uhostil troch záhadných mužov, ktorí mu zvestovali narodenie Izáka, z čoho sa jeho žena iba smiala. Na hore Moriah mu tajomná ruka zadržala nôž, ktorým mal vyhasiť život vo svojom jedinom synovi.

Náš Pán vyčíta Židom, že nemajú Abrahámove skutky, a teda nie sú jeho deťmi, lebo ho neprijímajú ako Božieho posla, hoci on je jeho vlastným Synom a jeho najzrozumiteľnejším Slovom. Cez neho im Boh hovorí, čo majú a nemajú robiť, a potvrdzuje to mnohými zázrakmi a znameniami.

Toto bola jedna z najzávažnejších výčitiek, ktoré adresoval Ježiš Kristus Židom.

Ale opýtajme sa, čo by povedal nám, keď neberieme jeho slovo dosť vážne... keď podľa neho nekonáme, neuskutočňujeme ho, hoci ho dotvrdil toľkými zázrakmi, dokonca i svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.

Ak nekonáme Abrahámove skutky, ľahko uhádneme, čí sme a kam patríme...

Vy máte otca diabla – povedal Ježiš farizejom.