Za koho ma pokladajú ľudia? – opýtal sa Ježiš učeníkov po mnohých dňoch svojho pôsobenia vo vyvolenom Božom ľude.

Nekládol im túto otázku kvôli prieskumu verejnej mienky.

Išlo mu o to, aby si tí, čo boli okolo neho, uvedomili, čo všetko obsahuje poslanie, ktoré má od Otca.

To, čo mu povedali, bolo naozaj potešiteľné.

Vedeli na základe pozorovania, že je v očiach ľudu pre svoje učenie a svoje zázračné skutky niekto skutočne veľký. Niekto taký, ako bol Ján Krstiteľ, Eliáš, Jeremiáš, alebo niekto iný, ktorého im poslal Boh.

Ježiš bol spokojný, veď zatiaľ ani nechcel byť v očiach ľudu niečím viac.

Potom sa obrátil s tou istou otázkou na svojich učeníkov: A vy ma za koho pokladáte? Vy, ktorí ste stále so mnou a budete raz pred ľudom o mne svedčiť...

Ty si Kristus, Syn živého Boha, vyriekol Peter s istotou, čo ostatní možno len tušili.

Tu sa Ježiš znateľne potešil.

Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, dobre si ma počúval a dobre aj pozoroval. Ale nemal by si tú istotu, s ktorou si to povedal, keby si nebol počul aj Otcov hlas. Čo máš, máš od Neho cez oči, uši, ale hlavne cez vnútorné zjavenie.

Svätý Cyprián nás presviedča, že Christianus alter Christus – Kresťan to je druhý Kristus.

A akú odpoveď by sme asi dostali, keby sme sa v zmysle tohto výroku my pýtali ľudí, medzi ktorými žijeme a pracujeme?

Pokladali by nás za niečo súce a pozoruhodné?

A čo by nám odpovedali na otázku: Za koho ma pokladáte vy, ktorí so mnou dennodenne žijete, pozorujete ma a dosť dobre poznáte?

Mali by ľudia z nášho okolia odvahu povedať: Ty si syn živého Boha... adoptovaný síce, ale syn, v mnohom podobný tomu jeho jedinému pravému...?

Alebo by radšej sklonili hlavu a mlčali?