Uzdravenie slepca z Betsaidy nám pripomína tri stupne nášho duchovného vývoja.

Na prvom stupni poznávame životné hodnoty predovšetkým citom, zmyslami. Človek pokladá za dobro len to, čo je príjemné. V dôsledku toho sa často mýli, sklamáva a je nútený s bolesťou sa opravovať. Takýto duchovný slepec, poháňaný len svojimi chuťami a odpormi, nie je schopný dostať sa sám ku Kristovi – lekárovi. Potrebuje niekoho, kto by ho k nemu doviedol ako toho pri Betsaide a aby sa zaňho prihovoril.

Keď toto hovoríme, nemôžeme nemyslieť na rodičov, ktorí výchovou privádzajú svoje dieťa ku Kristovi a v modlitbe sa prihovárajú zaň, aby mu vyprosili duchovný zrak.

Po stretnutí s Kristom a po niekoľkých zásahoch prostredníctvom Cirkvi do jeho mysle a srdca sa dieťa začína dívať na okolitý svet pohľadom pozostávajúcim z rozumového poznania ale ešte aj z citovej tmy, v ktorej vidí ľudí ako stromy. Nepozná ešte rozdielnosť, aká je medzi vecami a ľuďmi. Raz obdivuje človeka, inokedy ho veľmi ľahko opúšťa kvôli nejakej veci.

Tu je potrebný ešte jeden Kristov zásah.

Otvorenie očí pre svetlo viery, v ktorom sa každý človek javí ako vrcholný tvor Boha stvorený na jeho podobu a povolaný stať sa skrze jeho pravého Syna Ježiša Krista adoptovaným Božím dieťaťom, jeho súrodencom i spoludedičom.

Nie je tu bez významu ani okolnosť, že Ježiš po vyliečení pri Betsaide nedovolil slepcovi vojsť do dediny. Akoby nám tým chcel naznačiť, že tí, čo z Jeho milosti získali svetlo viery, nemajú vchádzať do prostredia, v ktorom predtým žili, kde by sa im pohľad mohol znova zakaliť a začiatočnícka viera by sa im mohla ľahko pomiešať s rozumom, ba aj s citom.

Majú si nájsť nové prostredie, ktoré v takýchto prípadoch nemôže byť iné ako Kristova Cirkev.

My vieme, že Kristus za poslušnosť tým, ktorých vyliečil, sľúbil ešte jedno ďalšie otvorenie očí – to konečné, blažené videnie všetkého a všetkých i samého Boha tvárou v tvár.