Je zaiste milé pozorovať malého zajačika, ako si chrumká voňavú zelenú trávu, ale sotva by niekto z nás, aj keby nebol zrovna najšťastnejším človekom, chcel byť na jeho mieste.

Pokladal by to za veľkú degradáciu, veď človek svojou dušou obdarenou rozumom a slobodnou vôľou nekonečne prevyšuje tohto milého Božieho tvora. A bola by to preňho aj neporovnateľná škoda. Musel by raz navždy odložiť svoju krásnu nádej na večný život.

No nechajme rozdiel, ktorý je medzi nami a týmto zvieratkom. Radšej sa zamyslime nad tým neporovnateľne väčším rozdielom, ktorý je medzi nami a medzi vrcholne dokonalým Bohom.

A pritom si uvedomujme, čo urobil všemohúci a nekonečne dobrý Pán, keď sa k nám znížil vo svojom Synovi, ktorý sa kvôli tomu stal jedným z nás, keď sa stal človekom. Nie z nejakej nutnosti ani z nedostatku šťastia, ale slobodne, z úprimnej lásky k nám, aby nám sprostredkoval svoju veľkosť, svoj život a svoje šťastie.

A čo sa stalo?

Medzi svojich prišiel, ale oni ho neprijali, ba čo horšie, vyhodili ho von z mesta a zabili. Za lásku sa mu odmenili svojou nenávisťou.

Ale jeho láska tým neprestala.

Urobil ešte ďalší krok, ešte jedno veľké zníženie sa k nám. Zostúpil, skryl sa do mŕtvej veci, do takej obyčajnej, každodennej, určenej na zničenie, do spôsobu chleba a vína, aby cez tento hmotný pokrm a nápoj mohol nám odovzdávať a v nás udržiavať svoj život.

A urobil tak, aj keď vedel, čo sa s ním ako s Chlebom života bude v mnohých prípadoch diať.

Vedel, že ho mnohí budú až do konca vekov prijímať neúctivo i nehodne, ľahostajne i hriešne.

Vedel to a predsa to urobil. Pre všetkých sa stal všetkým, aby aspoň niektorých získal Otcovi.

Mnohí obdivujú túto lásku a stavajú jej chrámy, oltáre a drahé tabernákulá...

A čo mu postavíme my?

Má jedno veľké prianie. Túži po živých chrámoch, po živých oltároch a bohostánkoch.

Sme nimi?

Celkom iste?

Ak nám je tu ťažko povedať: Áno..., tak čo ďalej?!?