Ľudia dnes všeličo označujú slovom láska.

Veľmi často aj svoj egoizmus, ktorým sme takmer všetci postihnutí.

Keby sme sa nad sebou vážnejšie zamysleli, možno by sme sa cítili ako tí, ktorých rodičia po prvý raz doviedli do školy a posadili do jednej z prvých lavíc.

Chceme poznať, čo je láska?

Chceme sa tomuto zo všetkých najvzácnejšiemu umeniu priučiť?

Pozorujme nášho Nebeského Otca, ako nás on v tomto ohľade priúča prostredníctvom svojho Syna, nášho jediného Učiteľa.

Najprv nám oznamuje, že skrze neho bolo všetko stvorené. Jeho prostredníctvom dal ničote existenciu, chaosu poriadok, a tmám svetlo.

A pretože milovať neznamená len darovať, ale aj zverovať milovanému bytiu svoje tajomstvá, dal nám skrze tohto svojho najmilšieho Syna nielen stvorenie, ale aj zjavenie tajomstiev o svojej prirodzenosti, o svojich zámeroch, podľa ktorých nás chce všetkých spasiť.

Ale milovať, to znamená kvôli milovanému aj trpieť. Preto sa Boží Syn stal človekom, aby sa dal miesto nás zavesiť na drevo hanby, posmechu a krajnej fyzickej i duševnej bolesti, aby nás tak vykúpil z diablovho otroctva, do ktorého sme sa dostali.

A milovať, to znamená aj túžiť po blízkosti milovaného, o čo sa nám Boh tiež postaral prostredníctvom svojho Syna jeho eucharistickou prítomnosťou.

A aby nám nechýbala ani tá jeho konkrétna, ľudská prítomnosť, dáva nám vo svojej Cirkvi spoločenstvo, v ktorom vyjadrujeme svoju ľudskú lásku potrebnými vzájomnými službami.

Zastavme sa na chvíľku nad svojimi reakciami na túto všestrannú Božiu lásku, ktorá sa nakoniec skláňa k svojim tvorom, aby im umyla nohy na znak, že je ochotná umyť nás celých, keď sa mu hriechom staneme odpornými.

Bolo by smutné, keby takáto Božia láska zostávala v našom srdci a v našich slovách i činoch bez ozveny.

Bolo by to smutné... ale aj veľmi nebezpečné.