Keď Pán Ježiš povedal apoštolom: Jeden z vás ma zradí, všetci sa začali v rozpakoch pozerať jeden na druhého... Každý hľadal chybu najprv na druhom.

A bolo to také veľmi ľudské.

Ale aké pekné bolo, keď hneď zatým obrátili pohľad na seba a pýtali sa vo vedomí svojej vlastnej slabosti: Som to ja, Pane? (Mt, Mk)

Brat, sestra, kto z nás, čo sme už toľkokrát sľubovali, ale potom nezachovali vernosť voči Pánovi, je dosť objektívny, ak si myslí, že nemôže byť znovu zradcom?

Túto svoju mnohonásobnú smutnú skúsenosť ale aj tento pekný príklad apoštolov by sme mali mať stále na mysli, keď počujeme hovoriť o niekom zo spoločenstva, že je náchylný zradiť Pána i nás.

A najviac by sme mali na to pamätať vtedy, keď si myslíme, že nám sa to nemôže stať.

Vieme predsa aj to, čo sa krátko nato stalo aj apoštolom, keď sa v Getsemany všetci rozutekali a Peter, ktorý sa najviac vystatoval, že je ochotný ísť s ním aj na smrť, ho na Kajfášovom dvore hanebne zaprel.

Všetkým nám pristane, keď počujeme o skutočných alebo možných chybách svojich bratov a sestier, myslieť najprv na svoje – na tie minulé i na tie možné – budúce.