Nech sa vám srdce nevzrušuje preto, že odchádzam... Veď vám idem pripraviť miesto u Otca, kde budeme navždy spolu, kde už nebude nijakých rozlúčok, kde budú len stále nové zvítania.

Takto potešoval Ježiš svojich učeníkov, keď im hovoril o svojom odchode. Ale tak sa zdá, že smútok, ktorý im vtedy naplnil duše, akoby im bol vzal všetku vieru v jeho mesiášske poslanie.

Ježiš sa ich snažil upokojiť, preto im povedal: Veríte v Boha, verte aj vo mňa. Videli ste predsa zázraky, ktoré jasne svedčia, že Otec a Ja sme jedno.

No nešlo to. Apoštoli boli v tejto chvíli ešte príliš ľuďmi. Chápali Majstrove slová len asi tak, ako konvenčnú útechu, na ktorú čakajú tí, čo sa zrazu ocitli nad otvoreným hrobom niekoho zo svojich najbližších.

Ale trošku ich aj chápeme.

Veď aj oni stále ešte dúfali, že Ježiš je ten Mesiáš, ktorý oslobodí svoj ľud od ťarchy rímskeho jarma. A nepomohol im ani sľub, že v jeho kráľovstve budú sedieť na dvanástich stoliciach a súdiť všetky Izraelove kmene.

A ešte niečo.

Ak sa títo jednoduchí vidiecki rybári cítili niečím medzi spoluobyvateľmi, tak len vďaka tomu, že mali takého dobrého Učiteľa, ktorý udivoval svojou náukou, no najmä svojimi zázrakmi, ktorý utišoval búrky na mori, rozmnožoval chlieb a naháňal ryby do siete, a keď boli unavení od práce, pod vplyvom ktorej sa im poddávali zlí duchovia, pozýval ich oddýchnuť si.

Nevedeli si predstaviť to prázdno, ktoré zostane v ich živote po jeho odchode. Jednoducho pokladali túto stratu za nenahraditeľnú.

Možno máme aj my niekoho, kto nám ho do určitej miery nahrádza, a cítili by sme sa ako apoštoli veľmi úbohí, malí a totálne nezorientovaní, keby nám odrazu odišiel.

Ale nezabudnime vo všetkých takýchto prípadoch, že ak nám Otec niečo berie, robí tak len preto, aby nás naučil túžiť po spoločenstve tých, ktorí budú žiť s jeho Synom naveky.

Nezabudnime, že každá rozlúčka a každá zdanlivá strata, ktorá sa deje kvôli Bohu, vedie k niečomu nepomerne lepšiemu.