Medzi tými, čo mali odvahu prerušiť svojimi otázkami Pánovu rozlúčkovú reč, bol aj Tomáš, aj Filip.

Tomáš, ako sa zdá, nepočúval majstra dosť pozorne, a preto nevedel, kam ide a kade vedie cesta za ním.

Pán mu trpezlivo vysvetlil, že tou cestou k pravde a cez pravdu k životu je On sám.

Bol cestou k pravde o živote časnom i večnom, ktorú ak človek prijme, bude v čase žiť správne a vo večnosti šťastne. Bol živou cestou, ktorá cestovala po mestách a dedinách, aby ju všetci poznali a došli k nemu ako k stelesnenej Pravde, podľa ktorej treba prijímať telesnú smrť len ako prechod k večne trvajúcej blaženosti.

A Filipovi, ktorý si asi dosť nevšímal tie Ježišove činy, ktoré nemôže konať smrteľný človek, ak nie je v ňom Boh, odpovedal Majster podobne. Povedal mu: Filip, kto mňa vidí, vidí aj Otca, vidí ho očami viery, vidí ho vo mne a cezo mňa konať a počuje ho vo mne a cezo mňa aj hovoriť.

Tieto dve Pánove odpovede na dve otázky apoštolov nám pripomínajú, že Evanjelium, nad ktorým sa skláňame, nie je len náuková záležitosť, ktorou obohacujeme svoje poznanie, ale sú to aj skutky, ktorými máme napĺňať svoj život.

Tomášovi predstavuje svoje slovo a Filipovi svoje skutky ako sa dostať k Otcovi.

A nám tým, čo povedal obidvom, pripomenul, že kto nás vidí alebo počuje, aby videl a počul Krista a kto jeho vidí a počuje, aby v ňom počul a videl samého Otca.

V tom zmysle nás povzbudzuje aj apoštol Peter slovami: Keď hovoríte, tak ako Božie slovo a keď konáte, tak len ako z moci Božej.