Postavme si pred svoj duchovný zrak scénu, ktorej tvorcom bol Annáš, jeho sluha a náš Pán.

A postavme si vedľa tejto aj druhú, jej veľmi podobnú. Tú, ktorú utvárame my spolu s nejakým naším priaznivcom, ktorý kvôli nám ubližuje daktorému z našich duchovne alebo pokrvne blízkych.

Annáš sa tu dopustil naraz dvoch veľkých chýb...

Pretože už nebol veľkňazom, nemal takú právomoc, aká prislúcha len právoplatným predstaveným, ktorí nesú zodpovednosť za dobro celku, a preto môžu klásť zodpovedné otázky tým, ktorí im nejako podliehajú a sú z niečoho podozrievaní alebo aj obviňovaní.

A to isté platí aj o nás.

Ak nemáme poslanie viesť iných, ak nie sme predstavenými alebo vychovávateľmi svojich detí, nemali by sme sa správať voči niektorým nám nie milým bratom alebo sestrám ako Annáš voči Pánovi. Poznáme predsa jeho výstrahu: Nesúďte, aby ste neboli súdení.

A druhá Annášova i naša chyba vyzerá takto.

Keď jeho sluha dal Ježišovi potupnú ranu päsťou do tváre a Annáš ho za to nepokarhal, dopustil sa vrcholnej nesprávnosti a nespravodlivosti.

My iste odsudzujeme tento jeho postoj, ale či nerobíme podobne, keď sa nám niekto pomieša do úlohy sudcu a začne udierať súdeného brata alebo sestru zlým pohľadom, tvrdým slovom alebo nevrlým tónom a my sa pritom tešíme, že máme spojenca, že nie sme v tom sami, že nám niekto pomáha, že niekto s nami drží...?

Annáš nie je ojedinelý prípad.

Je veľa jemu podobných...

Nebolo by dobre, aby sme rozmnožovali ich počet.