Každý z nás niekam patrí, každý má nejaké to spoločenstvo, v ňom svoje “krédo” a potom aj svoj “dekalóg”.

Keď sa ľudia v určitých situáciách s nami stretnú, rozpačito sa pýtajú, ako tí, čo boli s Petrom na Kajfášovom dvore, ak nie nahlas, tak aspoň potichu: Aj ty si z nich, alebo nie si?

Bežne si v takýchto situáciách pomáhajú tak ako tí pri Petrovi. Skúmajú našu reč. Tak sa totiž hovorí: Vtáka poznať po perí a človeka po reči.

Naša reč nás prezrádza aj tam, kde ide o to, či sme Kristovi alebo nie sme... či sme jeho vždy, všade a úplne alebo len niekedy, niekde a len čiastočne.

Ale prví, ktorých by malo zaujímať, či sme jeho, sme my sami.

Všimnime si preto svoju reč.

Najprv si zistime, o čom najčastejšie hovoríme. Ex abundantia cordis enim os loquitur – z hojnosti srdca totiž hovoria ústa – pripomína nám Pán.

Ďalej si všimnime, o čom hovoríme s odporom a o čom s láskou. Lebo miera našej lásky je aj mierou našej nenávisti. Kto niečo miluje, musí niečo aj nenávidieť. Ak milujeme Krista, musíme nenávidieť hriech. Je dôležité vedieť, ako je to v tomto ohľade s nami...

No reč je nielen znakom našej lásky, ale aj jej prostriedkom. Je veľmi dôležitou formou našej služby. Slúžime ňou Bohu, sebe i blížnemu od rána do večera, každý deň...? Aká je táto naša služba? Je dosť svedomitá, presná, alebo pohodlná, nedbalá? Keď hovoríme s inými, sme dosť zrozumiteľní, dosť prispôsobiví v tóne i v slovníku? Aká je naša výslovnosť? Jasná alebo brbľavá? Nenapíname tých, ku ktorým hovoríme, bezohľadnou rýchlosťou alebo znervózňujúcou pomalosťou? Náš Majster okúzľoval svojou rečou v nazaretskej synagóge svojich poslucháčov... Poznať po reči aj nás, že sme jeho?

Jakub apoštol, Pánov príbuzný, radí, aby sme boli pomalí do reči, najmä keď sme nahnevaní... Vieme v dialógu čakať na koniec vety toho, s kým hovoríme? Neprerušujeme ho demagogicky, aby sme sa my dostali čím prv k slovu?

A je naše slovo vždy pravdivé? Naše Áno je vždy Áno a naše Nie je vždy Nie...?

Apoštol Peter nechtiac povedal pravdu, keď klamal slúžku a dvoranov. Lebo keď klamal, vtedy naozaj nebol jedným z jeho učeníkov... Najmä keď ho zapieral a pritom ešte aj prisahal. Ani my nie sme jeho, keď ho zapierame.

Keď si to Peter uvedomil, vyšiel von a horko plakal... A my čo spravíme po tomto rozjímaní, ktoré sa veľmi podobá onomu kohútiemu spevu, ktorý upozornil Petra, že spravil chybu?...