“Ja som vinič, vy ste ratolesti. Môj Otec ako vinohradník. A On je len tým oslávený, ak prinášate veľa ovocia...”

Veľa?

Koľko?

Toľko, koľko len vládzete.

A preto, že ovocím je len tá láska k nemu, ktorá sa navonok prejavuje dobrými skutkami voči blížnemu, je žiadúce, aby bola taká, akú si od nás pre seba praje: z celého srdca, z celej mysle a zo všetkej sily.

Aby sa nám, ako rodivým ratolestiam, pomohlo k tejto najvyššej možnej produktivite, Otec berie do rúk vinohradnícky nôž a orezáva ich. Odstraňuje z nich všetko, čo nepodporuje našu úrodnosť.

A tým jeho nožom je Pánovo slovo, ktoré jasne naznačuje, čo podľa Otcovej vôle môže a čo nemôže na nás zostať.

Byť na Viniči, patriť Ježišovi Kristovi, znamená stále sa podrobovať zásahom Otcovho noža... Niektoré bývajú bolestivé, ale práve tie sú najužitočnejšie.

Tí, čo by sa im chceli vyhnúť, zostali by duchovne neplodní, a Otec by ich potom odrezal, odhodil... a po uschnutí dal pozbierať a spáliť.

Kto nie je na Viniči, koho hriech odrezal od kmeňa, ktorým je Kristus, už nemôže prinášať ovocie. Úrodnosť ratolestí je len v spojení s kmeňom.

Ak ich Otec odreže, Vinič si vytvorí nové, ale ony si po vyschnutí už nenájdu svoj kmeň, z čoho plynie takýto záver: po odrezaní, zapríčinenom hriechom, treba sa dať čím prv naštepiť späť na kmeň, z ktorého boli vzaté.

Odkladanie znamená postupné vädnutie, a to, ako sa už povedalo, končí vyschnutím a vyschnutie ohňom.