Začnime známym príkladom.
Do staničnej haly vbehne človek a postaví sa k osobnej pokladnici: Prosím si lístok.
Kam cestujete?
Čo vás po tom... Tu máte peniaze. Chcem cestovať!
Ale kam?
Scéna končí takto: Strážca poriadku legitimuje dotyčného. Nemá osobné doklady, nevie, ako sa volá a nevie ani to, odkiaľ je...
Ktosi zboku pozoruje tento výjav a povie: Nechajte ho. Je to na okolí známy blázon.
Žiaľ, že jemu podobných žije dnes vo svete veľmi mnoho.
A preto, že ich je väčšina, volajú sa normálni alebo aj krajšie: moderní.
Na otázku: Odkiaľ pochádzaš? nevedia odpovedať. A na otázku: Kam ideš? tiež nie.
Tma, úplná tma okolo nich v obidvoch smeroch.
Chcú cestovať, chcú žiť. Majú peniaze, majú techniku a to stačí... Žiť, žiť, vyžiť sa...
O nás hovorí Ježiš Kristus, že sme svetlo sveta, ktorý je plný otázok. A otázka to je nejasnosť. A nejasnosť je tma alebo aspoň hmla.
Odpoveďou je tu Svetlo. A tým sme podľa Pánovho slova my. Máme byť... A celí... Každé naše slovo i čin. My vieme odkiaľ je človek a kam smeruje. A keď podľa toho, čo vieme, aj konáme, vtedy svietime.
A nemôžeme nesvietiť. Sviecu nekladú pod mericu alebo pod posteľ.
Svietime ako indivíduum, aby sme osvecovali svoj dom.
Sme dom, aby sme osvecovali svoje mesto.
Sme mesto na návrší, ktoré má svietiť do okolia. Nemôžeme nedávať odpovede na otázky, nemôžeme nesvietiť do tmy.
Ale preto, že sme v menšine, väčšina si myslí, že je normou a my bláznami. Nedajte sa pomýliť a nedajte sa znechutiť.
Vo Svätom Písme čítame, že po celej egyptskej zemi bola hustá tma a to bol trest. Len tam, kde boli synovia Izraela, členovia Božieho ľudu, len tam bolo svetlo.
Bárs by to platilo aj o každom z nás, o každom našom dome, o každom našom meste i krajine.