Vrcholom lásky je nepochybne priateľstvo.

Náš Pán obdaril svojich učeníkov týmto vzťahom.

Nazval nás priateľmi, a bol nám aj on priateľom.

Môžeme byť hrdí na tento lichotivý prívlastok. Je však otázne, či si ho aj zaslúžime.

Ak Cicero hovorí, že pravé priateľstvo je idem velle et idem nolle – to isté chcieť a to isté nechcieť, má pravdu... A v tomto význame sa aj my stávame Božími priateľmi...

Aby sme to správne pochopili, predstavme si priateľstvo medzi dvoma ľuďmi. Čo chce jeden, tomu sa prispôsobí aj druhý.

Tu je však otázka: či je medzi nimi aj vtedy priateľstvo, keď jeden z nich chce niečo, čo nie je ani pravda, ani spravodlivosť a ten druhý sa mu prispôsobí...

Pravé priateľstvo predpokladá, že obidvaja chcú len to, čo je aj pre toho druhého dobré, pravdivé a spravodlivé.

Tu si každé priateľstvo vyžaduje normu. A tou je len Boh. Len On jediný je dobrý, pravdivý i spravodlivý.

Ak jeden z dvoch, ktorí sa usilujú o priateľstvo, vidí, že zaostáva, snaží sa priblížiť tomu, ktorý je bližší Norme, až pokým s ňou vzájomnou pomocou nesplynú a nezjednotia sa tým i navzájom. A tu je tým najbližším Norme, ba priamo Normou, Kristus...

A my môžeme až vtedy povedať, že sa nielen nazývame Pánovými priateľmi, ale že nimi aj sme – ak sa aspoň snažíme zjednotiť sa s ním. Pánovi aj takáto naša snaha stačí, ak je opravdivá, stála a úprimná.

A teraz sami posúďme, či sme a nakoľko sme v priateľstve s Bohom.

A zároveň si uvedomme, čo znamená nebyť jeho priateľom.

On tento opačný stav vyjadril slovami: Kto nie je so mnou, je proti mne.