Každý správny súd má postupovať takto: Na základe dôkazov má usvedčiť žalovaného z priestupkov proti zákonu, určiť stupeň jeho viny a vymerať zaslúžený trest.

V Ježišovom prípade postupoval súd opačne.

Najprv stanovil trest – a to ten najvyšší. Potom určoval stupeň viny a zháňal svedectvá...

A našlo sa, ako čítame, veľa falošných svedkov – za peniaze, za pochvaly alebo ktovie ešte začo.

Je jasné, že rozsudok bol pripravený už vtedy, keď veľkňaz Kajfáš vyhlásil pred veľradou: “Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ?”

A čo na to Ježiš?

Mlčal...

A to bola tiež reč.

V tomto prípade mimoriadne silná. Nútila počúvajúcich zamyslieť sa nad tým, čo sa už predtým povedalo.

A ako všetko, čo Ježiš dosiaľ hovoril a konal, bolo i toto jeho mlčanie službou Bohu a ľuďom.

Použil ho zakrátko potom aj pred svetskými vrchnosťami – pred Pilátom a Herodesom.

“Je čas mlčať a je aj čas hovoriť” – pripomína Kniha múdrosti.

A ten čas bol tu. Mlčal, ale potom, keď bolo treba pod prísahou odpovedať, či je on Mesiáš, Boží Syn, povedal: Áno...

A neváhal, aj keď vedel, že ho táto odpoveď bude stáť život...

A tu je podnet a príležitosť zamyslieť sa, či sme i v tom, čo sa našej reči a nášho mlčania týka, Pánovými nasledovníkmi...