Kto ma miluje, zachováva moje slovo – povedal Pán.

Ak sme ho dobre počuli, bude nás zaiste zaujímať, ako treba toto jeho slovo zachovať, aby sme mohli pravdivo povedať, že ho milujeme.

A povedzme hneď, že trojako.

Najprv zachovávame jeho slovo tým, že si ho uložíme do pamäti ako Panna Mária, aby sme potom o ňom uvažovali. – To je individuálne zachovávanie Božieho slova. Uchovávanie v srdci, ktoré nesie so sebou starosť, aby ani jedno z jeho slov, ako čítame o Samuelovi, nepadlo na zem.

Ale okrem toho je tu aj jeho kolektívne uchovávanie, ktoré sa deje ako na začiatku dejín spásy tým, že sa odovzdáva – odovzdávaním z pokolenia na pokolenie cez pokrvné alebo duchovné deti.

No najistejšie ho uchováme i odovzdáme, keď ho uložíme do príslušných skutkov, ktoré sa tým stávajú nezničiteľnou, večnou hodnotou, pokladom, ktorý hrdza nekazí a moľ nezožiera. Tu Pravda Pánova zostáva naveky.

Takto ho zachovávali a tak ho uchovávali všetci, ktorí sa dnes z neho tešia v nebi.

A zvlášť pre tento prípad platí Pánov výrok: Kto ma miluje, zachováva moje slovo...

Náš Pán nás tu pred svojím odchodom ešte raz dôrazne upozorňuje, že iba ten, kto takto zachováva jeho slovo, kto ho vkladá do dobrých skutkov, ho miluje a len ten bude milovaný a potom aj večne odmenený.

Len ten sa stane tým múdrym mužom, ktorý si stavia dom svojho večného prebývania na skale, kde mu ho nezničí ani tá búrka a či záplava, ktorú nám predstavuje smrť.