Strach, panika, úzkosť prenikli do našich myslí a sŕdc, do našich rodín, spoločnosti i celého sveta. Končiaci sa rok 2020 je určite iný ako mnohé predchádzajúce. Neistota z pandémie a všetky jej dôsledky pociťuje celé ľudstvo. Žijeme napätú a neistú dobu. K tomu v médiách sa nám smrť ukazuje často v priamom prenose. Tým sa strach ešte zväčšuje. Uvedomujeme si, že sme tu len dočasne, ale predsa roky života by sme chceli prežiť v pokoji a istote.
Bratia a sestry: Začíname adventné obdobie práve v týchto okolnostiach a napriek tomuto všetkému chcem povedať, že môžeme mať pokoj a istotu. Nie taký ako dáva svet ale Boží pokoj uprostred búrok a neistoty. Zastavme sa preto pri Božom slove dnešnej nedele a nechajme sa ním ovplyvniť. Prejdime ním do inej roviny, lebo potrebujeme okrem toho čo na nás dolieha vnímať aj iné hodnoty, Božie slovo nás chce upozorniť najmä na náš osobný vzťah k Pánu Bohu, na vieru vo večný život a byť pripravený na odchod z tohto sveta.
K osobnému vzťahu k Pánu Bohu je zaujímavá otázka proroka Izaiáša v 1. čítaní „ Prečo si nám dal zablúdiť z Tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred Tebou?“ Zablúdiť, zatvrdnuté srdce, strata bázne – rešpektu pred Bohom.
Zablúdiť – znamená stratiť cestu k cieľu. Kto blúdi sa vyčerpáva, stráca energiu zbytočne a stojí na mieste alebo dokonca sa vzďaľuje od cieľa. A to je zlá situácia. Ak je náš cieľ dostať sa po smrti do neba, v akej pozícii sa nachádzam? Nežijem naprázdno, nestrácam energiu tam kde netreba?
Ďalší obraz je zatvrdnuté srdce - je to symbol: Kto zotrváva v zlom, tomu zatvrdne srdce. Kto odmieta napomenutie, kto sa nezamýšľa nad udalosťami – dobrými alebo zlými, kto sa dopúšťa stále tých istých hriechov, kto si nevie priznať chybu. Zatvrdnuté srdce znamená smrť aj tú duchovnú.
A tretím obrazom je stratiť bázeň pre Bohom, ktorá je počiatkom múdrosti. Bázeň, rešpekt, uznanie, vážnosť, strach, obava, uraziť Boha . Zhrešil som a nič sa mi nestalo – hovoria mnohí. Nešiel som v nedeľu do kostola – nič sa mi nestalo, zahrešil som, oklamal som, bol som neverný manželke – nič sa mi nestalo a ľahostajnosť, strata bázne pred Bohom. Ale ako je nebezpečné ignorovať šéfa v práci, ako je nebezpečné ignorovať pravidlá na cestách, ako je nebezpečné zanedbávať svoje zdravie, tak je krajne nebezpečné ignorovať Pána Boha, aj keď to hneď nepocítime. A znovu počujeme proroka Izaiáša: „ Ty si sa hneval a my sme hrešili, a predsa Pane, ty si náš otec! My sme hlina, Ty si náš tvorca, všetci sme dielo Tvojich rúk.“
Čo sa týka viery vo večný život, priblížme si najprv slovo Advent. Je to čakanie na druhý príchod Ježiša Krista, na koniec sveta a v konečnom dôsledku na večný život. Náš život bez pomyslenia na večnosť nedáva zmysel. Veď ak nie je posmrtný život, teda nádej na odmenu, na nebo, to znamená na splnenie všetkých našich túžob, potom sa napĺňajú slová Žalmistu: Rovnako zomiera blázon i hlupák, cudzím nechávajú svoje domovy a nič si so sebou nevezmú. Rovnako by zomrel dobrý aj zlý, spravodlivý i nespravodlivý nemalo by zmysel o niečo dobré sa namáhať. Veď život je boj, trápenie, užime si preto čo sa dá, bez ohľadu čo si druhí pomyslia.
Pán Ježiš Kristus nám ponúka cestu, ktorá je náročná, ale po tomto živote nás vovedie do neba. Nebojme sa tejto cesty a žime tak, aby sme sa tam dostali, to znamená, aby sme boli stále pripravení na smrť. Bdejte, buďte pripravení, žite s Bohom.
Bratia a sestry. V závere môjho príhovoru Vás chcem poprosiť, aby sme okrem prevencie a opatrnosti v tejto náročnej dobe, aby sme nedostali koronavírus, nezabudli na úprimnú modlitbu, ktorá nám dá novú silu žiť, nezabudli konať dobré skutky, vedieť si všimnúť čo tí druhí potrebujú ( dobré slovo, ako sa máš alebo urobiť nákup, navštíviť, zavolať ) a pozerať dopredu ponad časy, starosti, riziká, že to najkrajšie máme ešte pred sebou, kde nás čaká Pán Ježiš, ktorý nás najlepšie ocení.