Stúpame do vrchov. Občasný pohľad dozadu. Vidíme, ako sa nám krásne rozširuje obzor. Veci v dolinách sa stávajú malými, vzdialenými, získavame nad krajinou rozhľad. Prežívame akýsi pocit oslobodenia, vynorení ponad hmly všedného života.
Aj Ježiš viedol svojich troch učeníkov na vrch, aby získali rozhľad. Ten duchovný. Počas modlitby sa Pán premenil a zjavili sa dvaja muži, kľúčové postavy starého Zákona. Mojžiš, ako predstaviteľ Božieho zákona a Eliáš, ako najväčší z prorokov. Muži, ktorí svoju duchovnú premenu tiež prežili na vrchoch, na Horebe a na Karmeli. Zjavili sa, aby vynikla Ježišova veľkosť a poslanie a posilnila sa dôvera apoštolov v neho. Ježiš zakúsil potvrdenie, že je milovaný Boží Syn. Uistil sa, aj ako človek, o Otcovej láske zoči-voči hrôze utrpenia. Apoštoli zakúsili v blízkosti Krista mystický zážitok, ktorý im mal pomôcť pochopiť, že do Božieho kráľovstva vedie jediná cesta – cesta kríža. Láska, ktorá sa dokazuje v obete utrpenia. Potrebovali povzbudivý vrch premenenia - Tábor, aby mali silu stúpať aj na ten nepríjemný vrch utrpenia - Golgotu.
Tento evanjeliový príbeh nás povzbudzuje, že v tichu a samote, teda na „vrchu modlitby“ dochádza k premene srdca, vnútra človeka. Pravá modlitba vždy nejako človeka mení a duchovne prežaruje. Hora premenenia naznačuje, že každý z nás potrebuje takéto „extázy“ vo svojom živote. Povzbudivé momenty, keď klesáme od únavy. Novú silu vo vyčerpanosti. Svetlo, keď sa nám cieľ stráca v hmle. A Pán nám ich pripravuje. V knihe Mystika vrchov autor Roman Rogowski uvádza nádhernú myšlienku: „Chodím do vrchov, aby som mal silu žiť v dolinách.“ Môžeme podobne povedať, že vstupujeme do chvíľ modlitby, aby sme mali potom silu zostúpiť do údolia bežného života a ísť za Pánom aj cez utrpenie, prijaté z lásky k nemu.
Prichádza mi na myseľ príhoda z púte do Svätej Zeme, kde sme boli ako študenti, bohoslovci. V horúčave dňa, mladí aj starí z výpravy, sme peši stúpali na vrch Tábor, po rozpálenej asfaltke. V istom úseku cesty vidíme, ako nás míňa taxík, Mercedes. V jeho oknách vysmiate tváre troch spolužiakov, ktorí si to takto uľahčili. Obzrel som sa po tých senioroch, ktorí okolo mňa stúpali poctivo nahor a bolo mi ľúto, že pohodlnosť i na púti zvíťazila. Uvedomil som si neskôr, že na vrch modlitby nejaké „lifty“ nefungujú. Treba poctivo, s námahou stúpať. Taká je púť do Božieho kráľovstva.
Evanjeliový príbeh z vrchu Tábor vyvolá vo mne možno i takéto otázky: Nachádzam si na osobnú modlitbu dosť času? Je pre mňa dôležitá? Neokresal som svoj modlitbový život na hriešne minimum? Aké výhovorky najčastejšie používam, aby som sa vyhol modlitbe? Pochopil som čas núdzového stavu a obmedzení ako výnimočné Božie pozvanie prehĺbiť sa duchovne? Som presvedčený, že som Bohom milovaný syn, dcéra? Je to moja osobnú skúsenosť z modlitby alebo len poznatok z hrubej knižky?
Keď pápež sv. Pavol VI. navštívil v roku 1964 Svätú Zem, vystúpil aj na horu Tábor. Na mieste, kde podľa tradície apoštoli boli svedkami Ježišovho premenenia, si kľakol na zem. Pohrúžený do modlitby na dlhý čas a sústredený, akoby úplne zabudol na celú diplomatickú „suitu“, ktorá sa už netrpezlivo obzerala okolo seba. Musel v tej chvíli prežiť niečo veľmi silné. Jeho pontifikát bol potom veľmi náročný a je zaujímavé, že pápež Pavol VI. zomrel práve na sviatok Premenenia Pána v roku 1978. Pán nás naozaj v modlitbe posilňuje i pripravuje na budúce udalosti.