Zelený štvrtok Pánovej večere

Sviatosti lásky a spoločenstva

Pri spoločných oslavách, keď sa stretnú priatelia, je zvykom v posledných rokoch prekvapiť oslávenca alebo hostí prezentáciou, videom, nejakým zostrihom, kde sa pripomenú pekné chvíle strávené spolu, ktoré sa zapísali do pamäti a je príjemné alebo aj užitočné si ich tam uchovávať.

Dnes máme v Cirkvi jedno dôležité výročie, oslavu. Pripomíname si výročný deň, keď nám Ježiš Kristus odovzdal sviatostné poklady – Eucharistiu a kňazstvo.

Eucharistiu slovami: "Vezmite a jedzte, toto je moje Telo – vezmite a pite, toto je moja Krv..."

Kňazstvo slovami: "Toto robte na moju pamiatku!"

"Cirkev žije z Eucharistie a kňazská služba vysluhuje Eucharistiu..." Dnes všeličo pokladáme za dôležité. Ak sa však dobre zamyslíme nad týmto výrokom, chápeme, alebo aspoň tušíme, aké veľké poklady nám v onen deň Ježiš Kristus daroval. A teda aká dôležitá je dnešná výročná oslava týchto darov.

Pán Ježiš dnešnú oslavu pripravil podobne ako to robievame aj my - ľudia. Premieta nám niekoľko dôležitých obrazov.

Zastavme sa pri dvoch.
Obidva sú z tej istej miestnosti, z večeradla.

Ten prvý je scéna z 2. čítania – samotný opis slávenia prvej Eucharistie. Dnes sa nám táto udalosť ešte raz nielen premietne, ale mocou Ducha Svätého sa stane prítomnou – ako počas každej svätej omše pri slovách premenenia.

Druhý obraz je z Evanjelia. Je veľmi silný, až dojemný. Chvíľu pred tou prvou scénou sa Pán Ježiš, pri ktorom je správne, ak zachováme aj oslovenie PÁN, skláňa k nohám svojich učeníkov a robí im túto službu umytia nôh, ktorú robievali sluhovia a otroci. Zároveň ich o niekoľko chvíľ nazve svojimi priateľmi a pozýva ich šíriť pokornú lásku a priateľstvo, kde si navzájom pomáhame a dôverujeme.

Medzi týmito obrazmi je veľmi dôležité prepojenie, súvis, ktorý sa dotýka aj všetkých nás, no často na to zabúdame. Ide o prepojenie Eucharistie, kňazstva a príkazu vzájomnej lásky.

Často sa stane, že tieto skutočnosti prežívame oddelene.

Niektorí povieme – ja uznávam príkaz lásky. Snívam o svete bez sporov, bez násilia, kde sa ľudia majú radi a pomáhajú si. Snažím sa svojou drobnou kvapkou prispieť ku budovaniu takejto civilizácie lásky. Ale sviatosti, kňazov, Cirkev k tomu nepotrebujem. Ba naopak, pohoršuje ma, koľko je v Cirkvi sporov.

Na mládežnícky tábor Katarínka sa prihlásil jeden chlapec. Nebol veriaci, aspoň tak sa prezentoval. Pre duchovné veci bol otvorený, občas zašiel aj na spoločnú modlitbu, ale prehlasoval, že on to nepotrebuje. Že pre neho je dôležité byť dobrým, nechce sa na takého hrať v kostole. Všetky zásady Desatora viac menej sú aj jeho zásadami, je to jeho životná filozofia. Ale ku tomu nepotrebuje spoveď, omše a podobne. Diskutoval rád o náboženstve. Aj s diakonmi a kňazmi, ktorí boli tiež na tom tábore. Nikto z nich ho nepresvedčil, možno ani nepresviedčal. O rok však hovoril už čosi iné. Pomerne rýchlo sa presvedčil, že ak skutočne a verne chce žiť podľa Desatora, sám na to nemá dosť síl. Ale naopak našiel silu práve v modlitbe a sviatostiach. Boh dal a dáva svoje zákony nielen ako informáciu, ale ako slovo milosti, ktoré mocne pôsobí v našom živote, keď ho prijmeme.

Zas na druhej strane, niektorí veľmi usilovne praktizujeme pristupovanie k sviatostiam, možno sa aj kamarátime s kňazom, ale žiaľ, výčitka tých prvých je niekedy pravdivá... Sotva vyjdeme z kostola, alebo niekedy už aj tam sme plní posudzovania, ohovárania a často aj oveľa zákernejších prejavov nenávisti, závisti, lakomstva, nečistoty a pod.

Mnohí naoko veriaci ľudia ešte nezakúsili milosť obrátenia a zostávajú v starom spôsobe zmýšľania a života.

Jeden vyštudovaný profesor teológie bol raz pozvaný povedať prednášku na stretnutie istého spoločenstva. Všetko si fundovane pripravil. Počas programu prišlo však aj ku jednému bodu, ktorý ho úplne vykoľajil. Prítomní sa začali zdieľať. A hovorili o tom, ako a kedy sa s Bohom osobne stretli. Keď prišiel na neho rad, nehrali sa s ním. Možno netaktne, ale predsa mu niekto položil priamu otázku: A vy, pán profesor, kedy ste sa stretli osobne s Bohom? Teológ sa zmohol na niekoľko fráz, ako sa Boh zvykne prihovárať ľuďom a úspešne sa mu podarilo zahovoriť vec. Ale otázka sa ho veľmi dotkla a rozbila jeho falošnú spokojnosť so svojou vierou. Boh vtedy vstúpil do jeho života omnoho osobnejšie...

Sviatosti a dobrý život v láske sú jedna a tá istá skutočnosť. Navzájom úzko súvisia. Nech nám dnešná oslava prijatia týchto veľkých pokladov sviatostí ukáže v ešte plnšom svetle, ku čomu nám boli dané. Dajme si predsavzatie, že každé eucharistické stretnutie s Ježišom Kristom chceme prežiť ako nové, konkrétne rozhodnutie milovať.