Vojak z Napoleonovej armády vykonal čin, za ktorý si zaslúžil trest smrti. Keď sa o tom dozvedela jeho matka, rozhodla sa ísť k Napoleonovi a prosiť o milosť pre svojho syna. Podarilo sa jej dostať k Napoleonovi a predniesla mu svoju prosbu. Ale z jeho úst počula tieto slová: "spravodlivosť si vyžaduje, aby váš syn bol potrestaný smrťou," A ona na to hovorí: "Ale ja som neprišla prosiť o spravodlivosť. Ja som prišla prosiť o milosť." A nato Napoleon znova hovorí: "Váš syn si milosť nezaslúži." Ale matka sa nedala a povedala: "Milosť nie je zásluha. Milosť je dar a ja som prišla prosiť o tento dar pre svojho syna." Napoleon sa nad tým zamyslel a napokon daroval milosť synovi tejto matky...
Milosť, milosrdenstvo je dar.
A pokiaľ ide o akýkoľvek dar, môže ho dať len ten, kto ho vlastní... A tu ide predovšetkým o Boží dar.
Slávime druhú veľkonočnú nedeľu, ktorá je sviatkom, osobitnou oslavou Božieho milosrdenstva, ako si to želal sám Ježiš, keď to vyjavil sestre Faustíne. V žalme sme opakovali refrén: Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. Uvedomujeme si, za čo vlastne Boha oslavujeme, keď ho chválime za milosrdenstvo?
Čo to je milosrdenstvo? V teologických knihách je zvlášť definovaná láska a zvlášť milosrdenstvo. Láska je čnosť, ktorá sa snaží o to, aby preukázala blížnemu dobro, pričom Milosrdenstvo je chápané ako čnosť, ktorá sa snaží odstrániť zlo, ktoré trápi človeka. Sv. Tomáš Akvinský píše, že samotné slovo milosrdenstvo znamená, že v našom srdci máme ľútostivú lásku voči cudziemu nešťastiu. Láska smeruje k rozmnoženiu dobra a milosrdenstvo k odstraňovaniu zla.
My vieme a denne zakusujeme, že Boh má lásku voči každému z nás, preukazuje nám dobro. No vo svojom milosrdenstve ide ešte ďalej, odstraňuje zlo. Ježiš Kristus sám zobral na seba každý náš hriech, bolesť, zlyhanie, nechal sa pribiť na kríž a zmŕtvychvstaním porazil zlo. A nám ponúka odpustenie. Nebude nám viac pripomínať zlo a hriech, ktorý odpustil. On sám ho odstráni, ponorí ho akoby na morské dno.
Každý z nás, kto takto zakúsil a zakúša Božie milosrdenstvo cez odpustenie, cez dar krstného znovuzrodenia a cez dar sviatosti zmierenia, musí byť dnes osobitne naplnený veľkou radosťou a oslavou Boha. Každý, kto zažil na vlastnej koži, že dostal od Boha milosť, oslobodenie od večnej smrti, záchranu, spásu, nech dnes nanovo nechá vytrysknúť zo svojho srdca radosť. Sme volaní, aby sme v tejto radosti neostali sami, ale zakúšali ju spolu so svojimi bratmi a sestrami z kresťanského spoločenstva, farnosti... A táto radosť prežívaná spoločne, je dostatočne silným svedectvom o dobrote Boha pre tých, ktorí to sami ešte nezakúsili. Radostné svedectvo o Bohu je vždy nákazlivé.
Želám si a modlím sa za to, nech oslava Boha a jeho milosrdenstva dnes aj nás spojí a pripodobní prvému kresťanskému spoločenstvu. Nech slová, ktoré sme počuli zo Skutov apoštolov, platia oddnes ešte viac aj o našej farnosti a o našich spoločenstvách: Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.