22. nedeľa v Cezročnom období rok „B“

Milí bratia a sestry. Keď zomieral mních Agaton, tri dni ležal nepohnuto s očami upretými na jedno miesto. Keď sa ho jeho učeníci, ktorí boli presvedčení o jeho svätosti pýtali, či sa nebojí smrti, odpovedal: „Hoci som usilovne zachovával Božie prikázania, predsa som len človek a neviem, či moje skutky sú milé Bohu, pretože iný je súd Boží a iný – súd ľudský“. Naozaj je to tak.

„Zachovávajte prikázania Pána, svojho Boha. Strážte ich a uskutočňujte. Lebo len tak budete múdri a rozumní v očiach národov“, počuli sme v prvom čítaní. Aby sme správne pochopili Božie prikázania, musíme dobre poznať Božie zmýšľanie. Ak je zákonodarcom Boh, je potrebné mať vhľad do kuchyne, kde sa pripravuje naša spása. Najlepšie pozná Zákonodarcu Ježiš Kristus, ktorý od neho prišiel a stále je s ním spojený v neustálom dialógu.

V responzóriovom žalme sme si uvedomili, kto je schopný nazrieť do Božej kuchyne: „Ten, kto býva s Bohom“. Ježiš Kristus spĺňa túto podmienku. Z ľudí ju spĺňa ten, kto sa s ním často rozpráva, rozjíma nad jeho slovom, ten kto je bez poškvrny a koná spravodlivo, kto z úprimného srdca pravdu hovorí, kto sa proti nevinnému nedá podplácať. O zákonníkoch, ktorí vystúpili proti Ježišovi, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu, sa to nedá povedať. Ježiš Kristus, ktorý neprišiel zrušiť Zákon a prorokov, ale ich naplniť sa snažil aj zákonníkom a farizejom oznámiť vôľu Zákonodarcu, no nepochodil. Neprijali ho ako toho, kto vôľu Zákonodarcu pozná lepšie ako oni. Naďalej sa snažili dopĺňať Boží Zákon svojimi ľudskými dodatkami. Zaiste dodatky ku zákonu, môžu zákon vyjasniť, ale môžu ho aj zahmliť, najmä vtedy, keď vôľu zákonodarcu dobre nepoznáme a tiež, čím viac dodatkov zákon obsahuje, tým ťažšie bremeno kladie na plecia ľudí, na čo Pán Ježiš zákonníkom tiež poukazoval. Ježiš neruší rituálne zákony, skôr kritizuje ich možné zneužívanie. V samotnom Starom Zákone, v Tóre, je veľa pravidiel súvisiacich s očisťovaním, ale tiež nájdeme v ňom, napríklad v 19. hlave knihy Levitikus, že spravodlivosti a láske treba dať prednosť pred predpismi. Niektoré zákony a zvyky, musia byť stále prehodnocované, musí stále existovať neustála súhra medzi Písmom a Tradíciou, ak kresťania dneška nechcú „rušiť Božie slovo“.

Z evanjelia sme sa dnes tiež dozvedeli, že človeka poškvrňuje to, čo ide cez srdce, kde do všetkého zasahuje naše chcenie, naša vôľa. Všetko, čo vidíme a čo počujeme sa do nás zapisuje a naša vôľa s tým môže disponovať a nečistotu buď chrliť navonok do svojho najširšieho okolia, alebo ju zneškodňovať. Inak poškvrňujeme seba a do pokušenia uvádzame aj našich blížnych, ak náš rozum a naša vôľa pohŕda Božím príkazom a neovláda svoju žiadostivosť. Každé veľké upratovanie či už v sebe, alebo v inom treba teda odtiaľto začať.

Je ľahké dostať sa do stavu duchovného formalizmu? Áno! Najmä, ak sa zameriame na zákon, na predpis a zabudneme na človeka a na jeho vzťah k Bohu. Častejšie sa preto pýtajme, prečo robíme to čo robíme? Umývame si ruky, aby sme dali príklad iným a ukázali im svoju dobrú výchovu? Myslíme pritom aj na dušu, na blížneho, ktorého vovádzame do pokušenia, na Boha, ktorého ctíme len perami a naše srdce je ďaleko od neho? Aj milé objatie môže byť len prejavom slušnosti, ak nemáme srdce naplnené láskou. V kostole sa modlíme a spievame, veď sa to patrí. Je to zvyk, tradícia. Keby sme len na tomto stavali, to by aj o nás platili prorokove slová: „Tento ľud ma ctí len perami...“ Myslím že všetci už máme skúsenosť s tým, že nestačí robiť opravu len na vonkajšom prejave. Vieme, že keď chceme odstrániť burinu, treba odstrániť jej koreň, lebo sa znova rozrastie. Pozrime teda na koreň, z ktorého všetky naše prejavy vychádzajú. Je zdravé naše srdce? Až premena srdca, až jeho naplnenie láskou bude čosi znamenať. Najmä, ako rodičia a vychovávatelia si uvedomujeme, že ľudské srdce sa začína napĺňať v mladosti, v rodine. Ak rodičia vnášajú do sŕdc zachovávanie pravidiel slušnosti a nie lásku k človeku a Bohu, ak sme nie pre tých ktorých vychovávame božie predĺžené ruky, mladý človek dokáže pravidlá plniť len dovtedy, keď nad ním bdie dozor, alebo mu hrozí trest. Matka Margita, don Boscova mama, to vedela a pomáhala svojim deťom si uvedomovať prítomnosť Božiu. Hovorila im: „Boh ťa vidí“. Aj don Bosco dal podobné pravdy viery napísať na steny svojho oratória, kde vychovával chlapcov. Ak sa nám však nepodarí za mladi naplniť srdcia svojich detí láskou, keď sa vzdialia z domu, do internátu, alebo idú pracovať s nejakou partiou nikde do zahraničia, podľahnú tlaku okolia a sa mu prispôsobia. Ak takého syna alebo dcéru keď prídu domov, rodičia aj upozornia na nesprávne správanie, taký mladý človek to neprijme, lebo svoje konanie nemá podložené vierou a láskou k Bohu a blížnemu.

Žime v stave stáleho pokánia, stáleho rozlišovania medzi Božím a ľudským, medzi láskou a egoizmom a to podľa prijatého a uskutočňovaného Božieho slova, ktoré jediné je schopné pretvárať srdcia. Len takáto trvalá snaha o pretváranie nás udrží v stave pružnosti obstáť v búrlivej dobe rôznych názorov, v ktorej žijeme, k čomu nás povzbudzuje aj apoštol Jakub v dnešnom druhom čítaní: „V tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba“. Končíme prázdniny. Čím sme naplnili naše srdcia? Ak sú v ňom nánosy neprávosti a zloby odstráňme ich dobrou svätou spoveďou a nastúpme k novému školskému roku s ochotou napĺňať svoje srdcia úctou a láskou, aby sme boli užitočnejší tomuto svetu. Nech je tak. Amen.