V Nemecku cestná polícia urobila jeden pokus. Pri hlavnom ťahu nastrojili fiktívnu cestnú nehodu. Nabúrané auto, zakrvavené figuríny na zemi. Prechádzali vozidlá. Prvé auto spomalilo a potom šofér znova pridal, iní len urýchlene prefrčali okolo. Nakoniec jedno auto zastavilo a šofér vystúpil a išiel zachraňovať ranených. Bol to nejaký černoch. Neďaleko odtiaľ policajná hliadka pozorovala situáciu a zastavovala vozidlá. Mali len jednu otázku: Prečo ste nezastavili? Odpovede boli veľmi podobné: Ponáhľal som sa kvôli dôležitému stretnutiu... Nepoznal som ho... Bojím sa krvi... Pýtali sa aj černocha, prečo zastal. Odpovedal jednoducho: Chcel som im pomôcť!
Žijeme vo svete výhovoriek, zvlášť, keď ide o to, aby sme sa nasadili pre dobro blížneho. Tieto výhovorky zaznievajú aj z dnešného evanjelia, síce nie z úst, ale z konania osôb v Ježišovom podobenstve. „Uvidel ho a obišiel ho.“ Kňaz i levita, duchovné osoby, obaja služobníci Najvyššieho Boha, žijúci tak blízko starozákonného oltára. A súkmeňovci zraneného. Ich najväčším omylom bolo, že sa ponáhľajúc chceli dostať k Bohu zvláštnou skratkou – obídením blížneho. Ale takéto skratky k Bohu nevedú. To je odkaz dnešného podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. V tomto bode zlyhali. Skúsme si domyslieť, aké výhovorky asi krúžili v ich hlavách: Nemám čas sa zdržiavať, lebo ma čaká služba Bohu v chráme... Ani ho nepoznám... A je to tu dosť nebezpečné miesto... Tak sa ponáhľali, že až zmeškali – zmeškali príležitosť preukázať milosrdenstvo núdznemu, ktoré je tou najkrajšou službou Bohu a najistejšou cestou k nemu. Prekvapivo, v skúške obstál ten, ktorý podľa vonkajších predpokladov nemal na to: cudzinec, príslušník opovrhovaného samaritánskeho náboženstva, pravdepodobne so skúsenosťou rasovej a náboženskej nenávisti medzi nimi a židmi. Proste pocítil súcit a nechal sa ním viesť. Moc sa nepýtal. Ošetril rany, zabezpečil odvoz, dotiahol službu do konca.
Podobenstvo neuvádza mená. Máme si tam totiž dosadiť tie naše, aj s veľkým otáznikom, či sa ma to náhodou netýka. Žijeme v dobe anonymity a sebectva. Na okrajoch našich životných ciest je dosť dobitých životom a duchovne polo-mŕtvych. Vyhovoríme sa na štátne organizácie? Na nedostatok svojho času a síl? Alebo že tí „na okraji“ sú si sami na vine? Nezabudnime, že práve tí na okraji spoločnosti sú v centre Božieho záujmu.
Riešenie? Je v Ježišových slovách: Choď a rob podobne – ako ten samaritán. Alebo ako radí apoštol: Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Láske neznáša výhovorky a odklad. Milosrdná láska je vždy konkrétna, vynachádzavá a praktická, nevedie dlhé rečí. Proste koná.
V Srbsku počas vojny, keď NATO bombardovalo Belehrad, jediný diplomat, ktorý neopustil mesto bol nuncius Vatikánu arcibiskup Castillo. Ostatní diplomati sa okamžite stiahli do bezpečia. Vtedy Katolícka cirkev získala v Srbsku veľký kredit, na to proste nezabúdajú. On chcel stáť pri tých trpiacich ľuďoch a nebál sa riskovať. Pravoslávna cirkev vtedy začala javiť záujem o katolícku sociálnu náuku, o charitu a zlepšila sa medzináboženská klíma.