Brat, sestra!
Ako vieme, pred pár mesiacmi sme si pripomínali našich „otcov viery“ – sv. Cyrila a Metoda. Dnešný deň sa istým spôsobom pridružuje k tej príležitosti. Iste Matka Božia bez porovnania prevyšuje ostatných svätých či blahoslavených novozákonnej Cirkvi. Ale je tu predsa istá podobnosť týchto dvoch sviatočných dní. A to v našom historicko – cirkevno – národnom súvise.
„Solúnski bratia“ totiž sprístupnením ´bohatšieho stola´ Božieho slova našim predkom, popri inom, veľkým dielom zvýšili ich existujúci mariánsky kult, ktorý obdržali na základe námah predchádzajúcich misionárov na území vtedajšej Veľkej Moravy. Tento kult, ako je známe, sa rozličnými okolnosťami vyvinul a skoncentroval na našom slov. území – do podoby „Prebolestnej P. Márie“, či „Sedembolestnej P. Márie“.
Príklad Máriinho poslušného prijatia Simeonových slov v dnešnom evanjeliu: „...a tvoju vlastnú dušu prenikne meč…“ a tak isto z jej strany – praktického potvrdenia ďalšej evanjeliovej správy (Jn 19, 25): „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka,...“ – pomáhalo našim predkom prekonávať a naozaj aj prekonať najkrajnejšie osobné, rodinné či národné traumy...
Šaštín je stáročným duchovným i hmotným potvrdením týchto skúseností. Čo dnes tam iste pri slávnostnom zhromaždení nejakým spôsobom zazneje od slávnostného kazateľa Mons. Vladimíra Feketeho, biskupa z Baku. Keď použijeme výraz dnešného prvého čítania zo Skutkov apoštolov – „do hornej siene“ baziliky v Šaštíne vystúpia členovia pútnického zhromaždenia, aby „...jednomyseľne zotrvávali na modlitbách ... spolu s Máriou...“ (kiežby všetci jednomyseľne...!) I my sme dnes „vystúpili do hornej siene“ nášho chrámu. Prostredníctvom účasti na tejto sv. omši.
Brat, sestra! A či dnes máme menej tráum ako naši predkova? A či príhovor Sedembolestnej u svojho Syna, P. Ježiša, je azda menší ako bol počas uplynulých 1150 rokov od príchodu sv. Cyrila a Metoda?
Tu bude ale veľmi užitočné si rozlíšiť naše traumy, naše utrpenia! Dali by sa zaradiť zhruba do troch skupín. O dvoch z nich nás informuje dnešné druhé čítanie z 1. Pt Listu. A tretie nám potvrdzuje bežný malý Katechizmus.
- Prvé by sme mohli nazvať: Záslužné utrpenia v Božích očiach a teda v prospech našej nádeje na odmenu vo večnosti. Ako sme počuli ide o „...keď máte účasť na Kristových utrpeniach...“, „Keď vás hanobia pre Kristovo meno...“, „Kto však trpí ako kresťan...“ V základe ide o dôsledky vernosti Kristovej ceste!
- Druhé by sa dali pomenovať – utrpenia ako následok našich hriechov: „Len nech nik z vás netrpí ako vrah, alebo zlodej...“.
- Tretie – ako jeden zo známych následkov hriechu našich prarodičov cez dôsledok dedičného hriechu: „Museli veľa trpieť a nakoniec zomrieť“. Povedzme aj obete prírodných nešťastí atď, atď. Utrpenia tohto druhu nezriedka vyvolávajú známe otázky typu: „Prečo?“
A práve k finále nášho zamyslenia na slávnosť Sedembolestnej by som sa dnes s Vami podelil o jeden môj pokus – odpoveď na vážnu otázku tohto druhu na ešte vážnejšiu tragédiu, ktorá sa odohrala nedávno 15. júna v našom blízkom centrálnom meste... Keď mladý 30 r. muž, manžel a otec 2 malých detí nevychádzal z prieskumu studne na dvore jeho rodinného domu a jeho suseda, 41 r. manželka a matka 14 r. dcéry a 7 r. chlapca sa spustila do studne ho ratovať (nevedela, že už ho medzičasom zadusila zvýšená koncentrácia kysličníku uhličitého a čpavku) a žiaľ podobne zomrela...
Ich rodinná dobrá známa, tiež matka rodiny, sa ma opýtala: „Prečo…? Bola to predsa veriaca žena, chodila do kostola…“ Po malom zamyslení, v ktorom bola aj krátka prosba v mysli o svetlo zhora..., som odpovedal: „Na túto hrdinskú ženu sa právom vzťahuje Kristov výrok: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13). „Aj p. dekan“, zareagovala, „ktorý ju pochovával, použil tieto slová“. „Takáto láska“ pokračoval som, „jej možno už vyslúžila nebo“.
„A apoštol Pavol“, pokračoval som, „nás uisťuje : „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré...“ (Rim 8, 28).
„V tomto zmysle,“ rozvíjal som ďalej náš dialóg, „si môžeme všimnúť aj, dnes už sv. pápeža J. Pavla II., ako je známe z jeho životopisu – v detstve prišiel o matku a v mládeneckom veku o jediného brata i o otca. Nezatrpkol… Ako, ale viacnásobný pútnik v detstve a mladosti – na „Kalwarii Zebrzydowskej“ (v jeho rodnom kraji) s vierou a odvahou prijal tento mimoriadny kríž. Jeho ďalšie pôsobenie ako kňaza, biskupa a najmä pápeža, bolo v znamení tejto vzácnej skúsenosti s trpiacim Kristom a jeho Matkou pod krížom. Vedel mimoriadne chápať utrpenia jednotlivcov i národov sveta…
Skúsime, brat – sestra, si počas týždňa urobiť inventúru našich osobných či rodinných tráum, utrpení...? A ich patrične pochopiť, prijať, možno i riešiť a najmä ich zmysluplne zamerať, aby nám slúžili „na dobré“?