3. pôstna nedeľa v roku „A“

Bratia a sestry, na našej ceste pôstom k Veľkej noci počúvame Božie slovo o Ježišovi Kristovi, ktorý je tiež na ceste. Ide z Judey z Jeruzalema do Galiley cez Samáriu, v tom čase nie práve priateľskú oblasť pre Židov, ako hovorí evanjelista Ján, Židia sa s obyvateľmi Samárie nestýkali, aj sami apoštoli sa čudovali, že sa rozpráva so ženou Samaritánkou.

Pán Ježiš však ruší túto tradíciu, zabehaný spôsob života a komunikácie a začína rozhovor so ženou. Ak by sme sa pýtali prečo, odpoveď je jednoduchá, chce zjaviť svetu, ľuďom, všetkým ľuďom Boha Otca, teda tej konkrétnej žene zo Sychemu a cez ňu i obyvateľom mesta Sychem. Presne tak ako teraz i nám! Možno si hovoríme, poznám Boha, konkrétne Boha Otca z jeho stvorenia a konania v mojom živote, Boha Syna zo Svätého písma, učenia Cirkvi i Ducha Svätého, z ktorého posvätenia žijem. Ale keď počúvam túto stať zo Svätého písma, alebo o nej uvažujem, padám v pokore pred Bohom. Vždy! Uvedomujem si, že Boh je nepochopiteľný, prevyšuje moje poznanie a vždy ma niečím novým prekvapí. Rúca moje zabehané predstavy o Ňom a preto nikdy si nemôžem povedať, už ho poznám!

Aj žena pri studni bola prekvapená. „Ty Žid sa so mnou rozprávaš, ba dokonca pýtaš vodu odo mňa?“ Neskôr je opäť prekvapená. „Dáš mi vodu? Ani vedro nemáš!“ Keď jej Ježiš hovorí o skrytých veciach o jej nenaplnenej láske, hovorí plná údivu: „Pane, vidím, že si prorok.“ A na konci rozhovoru odchádza celá „popletená“, keď sa vracia do mesta bez džbánu a vody, po ktorú išla. Tri, štyri, päťkrát počas rozhovoru sa mení jej pohľad na svet, na Boha, na jej život. Ak je to tak i v našom živote, je to v poriadku, ak sa necháme prekvapiť Ježišom Kristom, jeho konaním a udalosťami v našom živote. Veľmi zle by bolo, keby nás už nič nevedelo prekvapiť, vyrušiť, lebo to by znamenalo, že už nič nemusíme meniť v našom živote a to by bolo veľmi zlé. Učme sa ďakovať Pánovi za každé vyrušenie, za každé prekvapenie, nie len vtedy, ak je to niečo dobré, ale aj vtedy, keď nám sa zdá, že je to zlé. Ak veríme, že sme v Božích rukách netreba sa ničoho báť.

Urobme ešte jeden náhľad do stretnutia Pána Ježiša so Samaritánkou. Pán Ježiš spomína jej muža a keď ona odpovedá, že nemá muža, pripomína jej to, na čo chcela zabudnúť, mala päť mužov a teraz žije so šiestym „nadivoko“, bez zodpovednosti, ako mnohí dnes. Hľadala lásku, hľadala ju v náručí mužov, ale nenašla. Stále bola smädná, hoci toľko pila a preto hovorí Pánovi, aby jej dal takej vody, aby už nikdy nebola smädná. A Pán Ježiš jej vychádza v ústrety, veď len na to čakal, aby ho poprosila a dáva jej takú vodu. Nie je to len voda poznania o Ňom (to nie je dôležité ani v našich životoch), je to voda premeny, zmeny jej túžob a to je dôležité i pre nás. Aby sme všetko, čo nie je Boh, čo nie je Božie, čo nie ja Božia vôľa opúšťali, zanechávali, očisťovali. Bez Boha, jeho pomoci, milosti a požehnania budeme stále smädní, nenaplnení, nech by sme sa hnali za hocičím a hocikde.

Žena Samaritánka odchádza od Ježiša a od studne a necíti ani telesný, ani duchovný smäd, je vrchovate spokojná. Tá, ktorá sa vyhýbala ľuďom (k studni išla na poludnie, v najväčšej horúčave, keď tam nikto nechodil) sa zrazu stáva ohlasovateľkou evanjelia, radostnej zvesti, každého koho stretla v meste bez ostychu volá, pozýva ísť von za Kristom. Dopraje každému, aby sa nechal osloviť a premeniť Ním. A Sychemčania, ktorí ju poznali ako nie váženú a dôveryhodnú osobu, keď videli jej výraz tváre, spôsob reči a počuli jej slová, uverili jej i šli do púšte k studni, k Ježišovi.

Bratia a sestry, toto je znak aj pre nás, či sme uverili Kristovi. Naše slová: „Verím v Ježiša“, sú slabé, ba neznamenajú nič, keď náš výzor tváre, spôsob reči a slová nehovoria o našom vyznaní a nikoho neprivádzajú ku Kristovi.

Pane Ježišu, ďakujem Ti, že stále, napriek mojej hriešnosti máš záujem o mňa, prichádzaš ku mne, aj teraz cez stretnutie Samaritánky s Tebou a učíš ma novým veciam. Si iný ako moje predstavy o Tebe, zápasíš o mňa, moju pozornosť, chceš ma obdarovať živou vodou, chceš ma spasiť. Vzbudzuješ vo mne záujem a túžiš, aby som Ťa poprosil o živú vodu. Pane, daj mi živú vodu, ktorá vedie do života večného. Daj mi ju, prosím Ťa, teraz, nie až po smrti, aby som už nebol smädný po pozemských veciach, ale aby som vždy bol naplnený Tebou a z tejto plnosti dával piť aj mojim blížnym. Amen.