Drahí bratia a sestry, jeden psychológ robil výskum a prišiel k zaujímavému záveru: zistil, že tí, ktorí spravili nejaký mimoriadny hrdinský čin, napríklad zachraňovali ľudský život alebo sa obetovali pre iných, väčšinou spomenuli, že zažili niečo podobné v detstve alebo v mladosti: Zažili, že niekto sa pre nich obetoval, že niekto bol pre nich oporou. Preto sa aj oni dokázali obetovať pre iných.
Hasičský tím bol privolaný k havárii na diaľnici. Nákladné auto bolo prevrátené a vodič bol uväznený v zdeformovanej kabíne. Nebolo jednoduché ho odtiaľ dostať. Navyše palivo z nádrže stekalo kabínou a kvapkalo na šaty úbohého šoféra. Stačila len jediná iskrička, aby všetko explodovalo. Záchranári preto museli uvoľňovať cestu k uväznenému vodičovi veľmi opatrne. Ten vnímal nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo. Kričal viac od strachu zo smrti, než z bolestí svojich zranení. Vtedy hasič menom Jack vkĺzol do vnútra kabíny – čo najbližšie k nemu – a povedal: „Neboj sa. Budem tu pri tebe po celý čas. Nič sa ti nestane.“ A dodržal svoje slovo – ostal s ním, až kým ho nedostali z auta. Keď sa potom bol vodič poďakovať záchranárskemu tímu, pristavil sa aj pri Jackovi, povedal: „Veľmi Vám ďakujem, ale nechápem prečo ste to spravili. Prečo ste vliezli do kabíny? Veď ste mohli ľahko vybuchnúť spolu so mnou!“ Jack sa zamyslel a povedal: „Spomenul som si na jednu príhodu v detstve. Bol som na operácii a mal som strašný strach. Plakal som a kričal. Vtedy ku mne pristúpila jedna sestrička a povedala mi: ´Neboj sa. Budem tu pri tebe po celý čas. Nič sa ti nestane.´ Keď som sa prebral z narkózy, videl som, že dodržala svoje slovo. Sedela pri mojej posteli a držala ma za ruku.“
Dnešný prvý deň veľkého trojdnia, Zelený štvrtok sme čítali v evanjeliu o geste lásky Pána Ježiša, ako umyl učeníkom nohy. Ak by sme však mali prečítať všetko, čo evanjelisti píšu, že sa udialo dnes, tak by sme tu boli veľmi dlho. Ježišova rozlúčková reč, ako nazval svojich apoštolov priateľmi, ako sa vrúcne modlil, ako potom vzal chlieb a víno a povedal: „Toto je moje telo a krv ....“ Môžeme však povedať, že v geste umývania nôh sú symbolicky zahrnuté všetky činy – jedným slovom je to jeho krajná láska a pokora pre našu spásu. Láska až na smrť na kríži. Umývanie nôh bol teda veľmi silný moment pre apoštolov. Keď si to po zmŕtvychvstaní pripomínali, dávalo im to silu a nádej žiť ako Kristovi nasledovníci.
Drahí bratia a sestry, Zelený štvrtok je aj pre nás silným uistením, že Boh je tu s nami, že aj nás nazýva svojimi priateľmi. Pripomíname si totiž ustanovenie dvoch sviatostí – Eucharistie a sviatosti kňazstva.
Eucharistia - to je Boží vynález ako môže on v nás žiť. A ak žije v nás Boh, tak potom aj nemožné sa stáva možným. Aj to, čo sa zdá ťažké, môžem v Božej sile zvládnuť. Z Eucharistie čerpáme silu byť silnými a odvážnymi kresťanmi. Ježiš v Eucharistii nám dáva silu – modliť sa aj vtedy, keď sa nikto okolo nás nemodlí, ďakovať Bohu aj vtedy, keď máme pokušenie mu niečo vyčítať. Ježiš nás posilňuje k tomu, aby sme boli verní, aby sme odpúšťali, aby sme zachovali čistotu, aby sme milovali všetkých ľudí, aby sme ctili a bránili každý ľudský život.
Jeden lekár po ťažkej operácii ochotne vysvetľoval príbuzným, že stav pacienta je stabilizovaný. Keď povedal všetko podstatné, zrazu sa pozrel na hodinky a povedal: „Ospravedlňte ma prosím, ale je čas svätej omše.“ A keď zbadal začudované pohľady, dodal: „Bez sv. omše a bez sv. prijímania nedokážem byť dobrým lekárom.“
Zaujímavé je to, že tento veľký dar Eucharistie nám dáva Boh cez ľudské ruky. Ba vlastne takmer všetky dary v tomto pozemskom živote nám Boh nedáva priamo, ale prostredníctvom ľudí. Kto dostal vieru tak, žeby sa mu Pán Boh zjavil? A kto dostal nejakú sviatosť tak ako fatimské deti, ktorým anjel podal sv. prijímanie? Veľké Božie dary, sviatosti a požehnania dostávame cez kňazov, cez vysvätených služobníkov. Určite, každý jeden z nás by vedel aj menovite povedať kňazov, ktorí mu pomohli na ceste viery. Je to ďalší znak toho, že Boh je tu s nami a že nás neopúšťa – dáva nám kňazov, cez ktorých cítime, že Boh je s nami.
O pár dní, 15. apríla, si pripomenieme potopenie lode Titanic. Táto udalosť je sprevádzaná napriek hrôze viacerými zaujímavými príbehmi. Pre mňa najsilnejší je príbeh anglického pátra Thomasa Bylesa. Kňaz namiesto toho, aby sa sám snažil zachrániť, pomáhal ženám a deťom dostať sa do záchranných člnov. Potom spovedal, dával rozhrešenie a viedol pasažierov pri modlitbe ruženca. Očitá svedkyňa hovorí, že ako loď klesala ku dnu, páter Byles „stál na palube s katolíkmi, protestantmi a židmi kľačiacimi okolo neho.” Dvakrát odmietol miesto v záchrannom člne. Povedal, že jeho povinnosťou je zostať na lodi tak dlho, kým tam bude nejaká duša, ktorá si žiada jeho služby. Otec Byles bol znakom, že Boh je aj tam a že neopustil ani týchto zomierajúcich ľudí. Pomohol im dobre sa pripraviť na odchod z tohto sveta.
Drahí bratia a sestry, dva vzácne dary Božej prítomnosti dnešného dňa. Dar Eucharistie a dar kňazov. Len ich prijať s vierou. Čím viac budeme mať pred očami a v našom srdci túto lásku a starostlivosť Pána Ježiša, tým viac aj z nášho života spravíme jeden krásny dar. Amen.