Drahí bratia a sestry,
Dnešná slávnosť nám sprítomňuje ten „prvý deň v týždni“, o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu. Zo všetkých osobných svedectiev zo stretnutí so Vzkrieseným, cítime radosť z nového života. Tento deň bol nielen „prvý po sobote“, ale aj prvý v zmysle nový, jedinečný, deň, ktorý nekončí. Podobne ako prežívanie terajšej jari v prírode neznamená spomínať na tie minulé, ale teraz obdivovať rozkvitnuté kvety a spev vtákov, tak aj Ježišovo vzkriesenie je prítomná udalosť. Je hlboké protirečenie ak hovoríme v minulom čase o niekom, kto je práve medzi nami. Treba sa učiť v duchu sa obracať na toho Ježiša, ktorý je teraz v nebi aj s osláveným telom a súčasne žije a pôsobí v Cirkvi, najmä vo sviatostiach a celkom osobitne a osobne v Eucharistii. Veľká noc je výzva na zmenu ponímania a vnímania vzkrieseného Krista.
Čo teda znamená uveriť vo Vzkrieseného Krista?
Stretnutie, vzťah nemožno prežívať v minulosti. Uveriť neznamená len považovať za pravdivé to, čo je napísané o zmŕtvychvstaní. Znamená to teraz sa stretnúť so Zmŕtvychvstalým, počúvať ho, rozprávať sa s ním, odpovedať mu. To si vyžaduje hĺbkovú metanoiu, zmenu myslenia, predstavivosti. Nemyslieť iba na historického Ježiša, nepredstavovať si len jeho život v Palestíne, ale naučiť sa obracať sa na mystického Ježiša aj s jeho osláveným telom, ktorého súčasťou sú aj všetci pokrstení. Treba si privyknúť v predstavách i modlitbách myslieť na takéhoto Ježiša. Veriť znamená priebežne s ním udržiavať kontakt. Liturgia nie je spomienka ale sprítomnenie.
Väčšinou majú ľudia hneď po sviatkoch dojem, že ubehli veľmi rýchlo a akoby nestihli z nich skoro nič prežiť. Dá sa to nejako napraviť?
Hlavná príčina je, že si dnes na nič nevytvoríme dostatok času. Máme ho tým menej, čím viac toho chceme stihnúť. Čas sa zastaví, keď sa zastaví človek. Kontemplácia, ktorá je nevyhnutná k tomu, aby človek mohol vidieť očami viery, si vyžaduje predovšetkým čas – čas keď sa zastavíme a spočinieme v prítomnej chvíli a v prítomnosti Vzkrieseného. Pretože sú veľkonočné udalosti svojím obsahom a posolstvom tak bohaté, neslávia sa len cez veľkonočné trojdnie. Pokračujú vo veľkonočnej oktáve a potom cez celé štyridsaťdňové veľkonočné obdobie. A to už je dosť dlhá doba, aby sme dokázali niečo v živote zmeniť. Základ je nepovažovať už veľkonočné sviatky za skončené. Je tu čas učiť sa zastaviť a kontemplovať prítomnosť Krista. To zaiste ovplyvní konkrétne okolnosti, v ktorých jednotlivý veriaci žije. Tie sú veľmi rozmanité a preto nemožno dávať nejaké všeobecné recepty. Odpoveď na Božie pozvania musí dávať každý za seba.
Požehnaný veľkonočný čas vám prajem, aby sme ho vedeli prežiť so Vzkrieseným.