Právnik oznamuje klientovi: „Mám pre vás dve správy – jednu dobrú, jednu zlú. Ktorú chcete počuť ako prvú?“ Klient hovorí: „Samozrejme tú zlú.“ A právnik pokračuje: „Laboratórne testy preukázali, že vzorka vašej krvi sa zhoduje s tou, ktorá bola nájdená na mieste vraždy.“ Klient sa pýta: „ Ako môžete mať po tejto ešte pre mňa dobrú správu?“ A právnik odpovedá: „Laboratórne testy ukázali, že máte dobrý cholesterol.“
V človeku môže byť krv dobrá, hoci on je zlý. Lebo odsúdeniu za vraždu predchádzala nenávisť, hádky, zloba, sebectvo, hnev, atď. Vražda je výsledkom procesu, v ktorom sa ukazuje, aký je človek zlý. A čo z toho, že v ňom koluje dobrá krv?
O dobrú krv sa staráme životosprávou. K dispozícii máme aj medicínu. Ale kto sa postará o dobrotu človeka? Skutočnosťami, ktoré rozvíjajú v človeku dobro, sú viera a náboženstvo.
V Jánovom Evanjeliu čítame slová Pána Ježiša, ktoré povedal po zmŕtvychvstaní svojim učeníkom: „Pokoj vám. Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ Ako mňa poslal Otec v duchu lásky, v Duchu Svätom, i ja posielam vás do sveta v duchu Božom, v duchu lásky. „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané. Tým naznačil: zbavujte ľudí chorôb, ktoré sa týkajú sebectva, zloby, aby výsledkom bolo prúdenie lásky a milosrdenstva. Božie odpustenie hriechov zabezpečuje šírenie lásky a milosrdenstva. Tým sa Ježiš stará o rozvoj dobroty v každom človeku. Aj sviatok Božieho milosrdenstva v Druhú veľkonočnú nedeľu pripomína, že svet potrebuje nielen zdravého, ale aj dobrého človeka.
Prúdenie krvi v tele je zároveň aj symbolom kresťanského apoštolátu vo svete: byť nositeľmi dobrej zvesti, že život je silnejší ako smrť a láska mocnejšia ako zloba. Kresťan má byť poslom nádeje a dôvery v Boha. Z určitého hľadiska slovo zmŕtvychvstanie je totožné so slovom poslanie. Prečo?
Zmŕtvychvstalý Ježiš sa neukázal tým, ktorí ho zabili, ale prišiel medzi učeníkov. Prečo nešiel k Pilátovi, Annášovi alebo Kajfášovi, alebo medzi rímskych vojakov? Veď keď chcel dokázať, že vstal zmŕtvych, tak mal ísť medzi tých, ktorí mu ublížili! Viete, ako by ich bol vystrašil? Jasne by dokázal svoje víťazstvo! Pilát, Kajfáš i Annáš by museli uznať, že sa udialo čosi mimoriadne. Ale tým by to skončilo. Lenže Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je odpoveďou na ľudskú zvedavosť, ani túžbu po senzáciách.
Zmŕtvychvstanie je prelomom do osláveného života. Preto ho pochopí a vidí človek milujúci, očakávajúci a schopný byť nositeľom určitého poslania. Učeníci takými boli, preto videli Pána a stali sa ďalej ohlasovateľmi Božieho milosrdenstva. Mária Magdaléna bola preto svedkom zmŕtvychvstania, lebo Ježiša úprimne milovala a túžila sa sním stretnúť. Bolo by málo, keby zmŕtvychvstanie bolo iba akýmsi dôkazom toho, že mŕtvy sa vrátil do života: ako Lazár, alebo naimský mládenec (ktorí neskôr podľahli smrti). Zmŕtvychvstanie nie je návratom. Je prelomom do osláveného života.
Po storočiach od tejto udalosti je namieste otázka: čo toto evanjelium chce povedať nám? Podobne ako Tomáš máme pochybnosti, či to naozaj bolo tak. Inokedy s dôverou vyznávame „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš chce mať z nás učeníkov v tom zmysle, že v nás má byť okrem dobrej krvi aj dobrý človek, v ktorom láska víťazí nad sebectvom ako život nad smrťou. Má v nás pulzovať zápas o dobrého človeka v sebe. To sa potom môže prejaviť v rodine, v povolaní, v našom cestovaní a vo všetkých oblastiach života.
V celosvetový deň boja proti rakovine chodia po uliciach ľudia s pripnutým žltým narcisom – znakom pomoci trpiacim ťažkou chorobou. Solidarita je znakom toho, že v nás žije dobrý človek. Aj inými skutkami: modlitebnými, liturgickými, dávame najavo: „Ježišu, chcem byť nositeľom poslania, ktoré si ty začal a v zmŕtvychvstaní nám odovzdal: že život je mocnejší ako smrť a láska je mocnejšia ako zloba.“
Svedčí o tom aj príbeh, ktorý napísala pani Lívia Abrahamianová, žijúca v Kanade. Je to dnes už skoro osemdesiatročná starká. Jej starí rodičia pochádzajú z Arménska.
Asi pred sto rokmi Arménsko patrilo do Osmanskej ríše, pod silnú tureckú a kurdskú nadvládu. Lenže v časoch I. svetovej vojny (asi v rokoch 1915-1923) sa začala Osmanská ríša rozpadať a jedným z novovzniknutých štátov bolo Arménsko, ktoré využilo spojenectvo s Rusmi, aby sa oslobodilo spod Turkov. Lenže Turecko sa tak ľahko arménskeho územia nevzdalo. Tureckí vojaci spáchali na Arménoch genocídu, ktorá znamenala, že jeden a pol milióna Arménov zahynulo, alebo bolo vyhnaných z domova.
Manuk Chačaturian, žije v Kanade a má už stoštyri rokov. Bol malým chlapcom, keď ich vyhnali z domu a oni v karaváne utekali. Jediné, čo ho vtedy zaujímalo, bolo: napiť sa. Niekoľko dní išli bez jedla a vody. Našli kaluž vody zmiešanej s močom zvierat. Vrhli sa na ňu a chlípali túto „žbrndu“.
Manuk sa preplietal medzi davom, aby pozháňal vodu aj pre rodinu, ale stratil sa. Kričal: „Nevideli ste moju mamu?“ No karavána sa pohla ďalej po ceste. Po niekoľkých dňoch ich napadli tureckí a kurdskí vojaci. Vydesení ľudia sa rozutekali, ale nemali veľkú šancu. Mnoho nešťastníkov zahynulo pod kopytami koní. Pekné dievčatá jazdci unášali, ostatným zobrali všetko užitočné. Manuk si pamätá, ako sa niekoľko tureckých vojakov vrhlo na ženu a kladivom sa jej snažili vyraziť zlaté zuby.
Jeden z útočníkov prenasledoval aj Manuka. Chlapec sa snažil utiecť, ale nohy ho neniesli. Jazdec ho dohonil, zrazil ho k zemi a bil ho bajonetom. Nakoniec z neho strhol šaty. Nahý a zakrvácaný Manuk sa doplazil za najbližší balvan a ukrytý prežil. Keď mu iný chlapec prišiel pomôcť, poslal ho preč: „Nechaj ma tak. Prišiel som o rodinu, chcem tu zomrieť.“
Manuk, hoci je dnes už starý, píše, že nie je ľahké odpustiť Turkom. Jeho dcéra Lívia žijúca v Kanade, rozmýšľa: „Slovo Turek vo mne vyvoláva dodnes mráz na chrbte. A trápim sa nad tým, ako sa vyrovnať s nenávisťou. Musela som nenávidieť vojaka z Manukovho obrazu, z jeho príbehu. Ale uvedomila som si, že predsa nie všetci Turci sú takí. Veď to urobilo pár jednotlivcov. A videla som aj univerzitnú profesorku, ktorá bola z Turecka a žiadala, aby sa k tej genocíde Turecko priznalo a ospravedlnilo. Ju predsa nemôžem nenávidieť, hoci je Turkyňa, lebo sa usiluje o to, aby bolo spravodlivosti zadosťučinené: ospravedlniť sa za genocídu.“
Výpoveď pani Lívie končí slovami: „Nie som úplne pripravená tvrdiť, že už som prestala nenávidieť Turkov. Ale nechcem viac nenávidieť. Nechcem nenávisť učiť svoje deti. Lebo v tomto násilníckom svete nechcem veriť, že nenávisť je riešením. Myslím si, že nebudem menej Arménka, keď budem viac ľudská.“
Dejiny sú plné vojen a násilia. Ale na druhej strane sa človek usiluje aj o odpustenie. A je tu cesta: posun od nenávisti k nádeji. Táto cesta je poslaním človeka. Aj Arménka Lívia musela prejsť cestou od nenávisti k nádeji. Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je pozvaním, aby každý človek prešiel od sebectva k láske, od smrti k životu, od egoizmu k darovaniu sa. Aby v každom nielen prúdila zdravá krv, ale aby bol aj dobrým človekom.
Zakončime modlitbou Faustíny Kowalskej, iniciátorkou dnešného sviatku: „Pane, pomôž mi, aby moje srdce bolo milosrdné, aby som vedela súcitiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem zatvárať pred nikým. Ani pred tými, ktorí zneužívajú moju dobrotu. O vlastných utrpeniach chcem mlčať a ponoriť sa do tvojho srdca. Kiežby som sa ja stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo.“ (Z knihy Anton Fabian – Vydarený život I.)