Všetky spätné pohľady sú nebezpečné pre toho, kto chce dosiahnuť nebeské kráľovstvo.
Vymenujme niektoré, len tak voľne, bez vopred určeného poriadku.
Kto sa odhodlal ísť za Kristom, od toho sa požaduje dôkladnosť v každej práci, dokonalosť vo všetkom.
Ak Bohu možno slúžiť prakticky len cez človeka a ak z nedbalej práce nemá nikto osoh, treba vždy konať pozorne, sústredene.
Nemožno preto orať a obzerať sa späť.
Ak svoje diela vykonám dobre, ale pozerám sa za nimi späť, aby som ich spočitoval, odmeriaval a zvažoval, môže sa mi prihodiť, že vo svojej spokojnosti nad dosiahnutým výsledkom zabudnem sledovať ďalší a vystavím sa tak silnému nebezpečenstvu slabej produktivity.
A okrem toho zvádza spätný pohľad na dobre vykonaný skutok aj k prílišnému sebavedomiu a k pýche.
Dívajme sa preto radšej dopredu, pred seba, na to, čo sme ešte nevykonali. To nás udrží v pokore a v Božej priazni. Lebo „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ (1 Pt 5, 5)
Kto sa pohol za Kristom, nech počíta s tým, že pôjde zložitou cestou a preto bude musieť pozorne sledovať každý jeho pohyb.
Spätný pohľad na tých, čo za nami plačú, môže tu byť zvlášť nebezpečný.
Súcit k otcovi, k matke alebo k žene už mnohých vrátil z tejto cesty alebo spôsobil u nich také oneskorenie, že stratili natrvalo nášho Pána z dohľadu.
Ak sme raz pokáním opustili Sodomu, život a zmýšľanie tohto sveta, neobzerajme sa nazad ani zo zvedavosti, aby pohroma hynúceho mesta nezasiahla aj nás.
Mnoho nebezpečenstiev číha na nás na ceste za Kristom, ale buďme si istí, že úprimný, zamilovaný pohľad naňho ich vylúči z nášho života všetky.