Odsudzujeme spolusluhu a chválime kráľa, ktorý v tomto prípade veľmi vhodne uplatnil svoje právo. Núti nás k tomu cit spravodlivosti.
Zato, že nevedel odpustiť spolusluhovi... Zviažte ho!
Správne.
Tak!
To je ono... Ozýva sa nám vnútri.
A keby sme mali pred sebou toho kráľa, tlieskali by sme mu.
Dokedy?
Len zatiaľ, kým by nepristúpili sluhovia a nezviazali ruky aj nám.
Prečo nám...?
Brat, sestra, nezbadali sme ešte, že nie sme v tejto evanjeliovej scéne iba divákmi? Necítime, že tí nepodarení sluhovia, čo nevedia odpúšťať, sme vlastne my?
Nemáme možno dlžníkov, ktorí si požičali peniaze, ale určite nie sme bez tých, čo sa u nás zadlžili previneniami.
Odpovedzme si: Odpustili sme pri poslednej svätej spovedi všetko všetkým? A zo srdca? Nenadávali sme odvtedy už na nikoho, nechytali sme brata alebo sestru za slová a nebili zlými výrazmi alebo neláskavými pohľadmi?
Denne opakujeme svoj Otčenáš a v ňom prosbu: „Odpusť nám naše viny...“
Ako?
Ako i my...
Hrozné!
My neodpúšťame, nechceme odpustiť a hovoríme pritom Bohu: „Ako i my...“
A to znamená: tak nám neodpusť...
A nebojíme sa povedať za tým ešte aj Amen – Nech je tak! Staň sa!
No rozhodne niet na svete väčšej nerozumnosti a opovážlivosti, ako je táto.
Máme cit pre spravodlivosť...
Dobre. Výborne!
Buďme teda spravodliví.
Ale aj voči sebe.
Nič si neodpúšťajme, ako neodpúšťame blížnym. Alebo lepšie: všetko im odpustime tak, ako sebe odpúšťame a vtedy určite aj o nás vyhlási Pán: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“