Ako vlani a predvlani a po všetky roky a storočia pred nami, povie zas nejeden mládenec alebo dievča i v tomto roku Kristovi:
„Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“... a zavrie sa bez dlhého uvažovania a zdôvodňovania za kláštorné dvere alebo do kňazského seminára.
Pre vlastné pohodlie, výhody a hmotné zisky?
Nie.
Tu práve sa treba toho všetkého zriecť.
Ani pre slávu a ľudskú obľubu. Lebo je známe, že svet sa vždy smial alebo vyhrážal tým, ktorí ním pohrdli.
Alebo zo sklamanej lásky, ako hovoria tí, čo prežili alebo prečítali niekoľko lacných románov?
Tento životný smer sa volí nie zo sklamanej lásky, ale z vytrvalej lásky, z lásky ku Kristovi, ktorého spoznali a obľúbili si pri čítaní Písma, pri pozorovaní života Cirkvi, pri stretnutí s niekým, kto už mal jeho črty vpísané do svojho myslenia a do svojich činov.
Povedať Kristovi: Pôjdem za tebou... vyžaduje od človeka nemalú odvahu. Veď vieme, kadiaľ vedie jeho cesta.
Cez salvy posmechu a dážď pohŕdavej sliny, cez bozky Judášov, cez nespravodlivé súdy a bezohľadné biče až na Golgotu.
No láska bola vždy smelá a tým, čo ju majú, nezáleží na tom, kam ich Kristus vedie. Im stačí, že sú stále s ním.
A načo by sa aj trápili...?
Vedia predsa, že je Boh, ktorý dá silu, keď sa prihlási slabosť, dá radosť z blaženej nádeje, keď sa ozve smútok nad tým, čo opustili, vedia, že všetko, čo kvôli nemu cestou potratia, sa im raz vráti umocnené nekonečnom.
No nebolo by správne chápať Kristovo volanie len v tomto zúženom význame. Nevolá za sebou len cez seminár a kláštor.
Aj cez rodinu volá a akúkoľvek inú životnú formu.
A nielen v rokoch dospievania, ale aj v rokoch dozrievania.
Stále chodí a pozýva kdekoho.
Ústami svojej Cirkvi, slovami Písma, potrebami blížneho alebo hlasom svedomia.
Čo mu povieme, ak sa zastaví aj pri nás?
Ak veríme, že je Boh a ak mu naozaj dôverujeme, povieme s tým prvým, ktorého spomína Evanjelium: „Pôjdem za tebou...“ a pohneme sa hneď, budeme pozorne naňho hľadieť, keď koná a počúvať, keď hovorí, zdržovať sa v jeho blízkosti a napodobňovať ho.
Alebo sa vyhovoríme ako ten druhý? Nemôžem ešte, mám doopatrovať otca, ešte mám deti odchovať...
Alebo povieme s tretím: Dovoľ mi rozlúčiť sa s domácimi, vysvetliť im... veď vieš...
Brat, sestra, Ježiš Kristus najlepšie vie, ako sme stavaní, vie, že to naše pohodlné „Potom“ je rodným bratom „Nikdy“ a že takéto rozlúčky, takéto smutné pohľady späť nekončia dobre. Preto už vopred vyhlasuje toho, kto si ich dovolí, za nesúceho pre jeho kráľovstvo.
Stáva sa, že mnohí z tých, čo sa odhodlali, keď narazia na prekážku – a tá obyčajne nebýva jedna, sa premietnu príliš ďaleko dopredu, do bodu, v ktorom sa rady ťažkostí perspektívne stretajú, naľakajú sa ich sily a svojej slabosti a cúvnu...
Nie tak. Všetky zlé perspektívy treba zveriť Pánovi. On ich zruší, keď to uzná za vhodné, a nedovolí nikoho zaťažiť nad sily.
Niektorí si po pár krokoch myslia, že sú už v cieli.
Pozor!
Kristovo pozvanie nie je volanie k stabilite.
On kráča k Jeruzalemu.
Volá k stálej zmene a preto k stálej pozornosti a ochote odpútavať sa od dosiahnutého a hýbať sa smerom k novému, k lepšiemu.
Kto chce teda byť jeho učeníkom, nech sa pripraví na pohyb, nech sa zbaví, zriekne všetkého, hlavne seba.