Kde sú ľudia, tam sú chyby. A kde sú chyby, tam nám Ježiš Kristus predpisuje takýto poriadok: Chyba – pokarhanie – ľútosť – odpustenie.
O chybách netreba hovoriť.
Veľmi dlho by to trvalo, keby sme ich chceli všetky vypočítať.
Hoci len tie svoje.
Hovorme radšej len o karhaní, o ľútosti a odpustení.
Keď sa niekto proti nám previní, možno ho pokarhať slovom alebo bez slova, mlčaním, primerane silným vine.
Malo by sa to robiť v čase, keď je vinník ochotný výčitku prijať.
Spôsobov je viac.
Apoštol (Pavol) radí karhať tak, že zlo odplatíme dobrom.
Ak je cieľom karhania priviesť k ľútosti, aby sme mohli odpustiť, tak treba priznať, že tento spôsob je veľmi účinný.
Nemalo by sa karhať tam, kde zatiaľ niet nádeje na ľútosť.
Ak to predsa robíme, môžeme priviesť vinníka k ďalšej a najväčšej chybe – k zaťatosti.
Právo karhať má len láska. Hnev toto právo nikdy nemal. Láska má pokarhanie splodiť, sprevádzať i vykonávať.
Či brat, ktorého sme pokarhali, ľutuje, to sa dozvieme tak, že nám to sám povie slovom: Odpusť!, podaním ruky, pozdravom, pohľadom alebo tichou nápravou, zmenou života.
A odpúšťať, to znamená zabúdať a tak sa správať, akoby sa nič nebolo stalo.
My obyčajne hovorievame: Odpustím, ale...
To „ale“ tam zavadzia.
Za slovom „Odpúšťam“ je vždy veľká bodka, definitívna, nevymazateľná.
Ak je kultúra v bežnom zmysle slova to, čo nám zostalo, keď sme zabudli všetko, čo sme sa naučili, tak kresťanská kultúra je zas všetko to, čo sme zabudli – čo sme odpustili.
Taký je teda poriadok, ktorý nám Pán predpisuje: Za hriechom pokarhanie, za pokarhaním ľútosť, za ľútosťou odpustenie.
Len jedno?
Nie, sedem!...
Viac...
Sedemdesiatsedem. Bez počtu, zakaždým. Vždy!
Amen.