Duch Svätý má v Písme rozličné mená: Pravda, Tešiteľ, Dar, Obranca, Láska.
A má aj rozličné podoby, pod ktorými sa nám sprístupňuje.
Nad Jordánom, pri Ježišovom krste, je ako holubica; nad apoštolmi vo večeradle ako oheň.
Ale najčastejšie prichádza v Písme pod menom Duch, dych, vanutie, vietor.
Okolnosť, že sa zjavil nad apoštolmi v tejto podobe cez Turíce, cez dni žatvy, nás ponúka povedať tu jednu rozprávku, ktorá môže objasniť, prečo si volil Duch Svätý podobu víchrice, podobu vetra.
Sedliak vraj zasial zrno a chodil každý deň pozerať, ako rastie. I zdalo sa mu, že príliš pomaly, začal preto reptať proti Hospodinovi, že dáva mnoho slnka a málo dažďa. Vyslovil dokonca mienku, že by to na poliach rozhodne inak vyzeralo, keby on riadil počasie. Pán vyhovel jeho prianiu a odovzdal mu moc nad živlami. Naradovaný sedliak objednal hneď dážď a keď dobre namoklo, privolal slnko a znovu dážď. Obilie rástlo a bujnelo.
Prišla žatva.
Vzal kosu, zastal na roli a prvý raz zaťal do zbožia, ktoré vypestoval sám bez Boha.
Ale nejako čudne mu nadskočilo nad kosou.
Stŕpol, keď ohmatal klasy.
Boli prázdne, úplne... A všetky do jedného.
Chudák, zabudol do tohto svojho krásneho počasia dať aj vietor, ktorý by bol v čase kvetu preniesol z jedného klasu na druhý potrebný zúrodňujúci peľ.
Brat, sestra, apoštoli mali zostať v meste a čakať na tento vietor, bez ktorého by ich námahy, keď pôjdu svedčiť o Kristovi medzi všetky národy, zostali jalové, márne.
A ako mali oni, aj my máme svoje poslanie, svoju Bohom pridelenú roľu.
Na prvom mieste je ňou naša vlastná duša, ktorú treba obohatiť ovocím dobrých skutkov.
A tu zvlášť nezabudnime, že bez vanutia Ducha môže narásť len hlušina, prázdnota.
„...lebo bezo mňa nemôžete nič...“
Ďalšou roľou, ktorú máme obrábať, je naša pokrvná alebo duchovná rodina, naše deti.
Keď sa objavujú stále tie isté chyby a nedostatky, možno sa pýtame: „Prečo sa nám výchova nedarí?“
Spomeňme si vtedy na príhodu so sedliakom.
Svietime slnkom úsmevov, milých slov, polievame rosou potu, možno i sĺz, ale ovocie sa neukazuje...
Nezabúdajme, že deti, to naše kvitnúce obilie, potrebuje nutne i vánok Ducha, o ktorý treba pre nich a spolu s nimi prosiť, ak v nich chceme dopestovať požehnaný ťažký klas.
A konečne je pre nás kresťanov roľou celá spoločnosť, v ktorej máme misijne, apoštolsky pôsobiť.
Ale ani táto nič neurodí, ak zo svojich snažení vynecháme prosbu o pomoc a účinky nebeského Víchra.
Prosme preto vrúcne a vytrvalo prosme: „Zošli, Pane, svojho Ducha a obnovíš tvárnosť zeme!“
Amen.