I
Keď Ježiš skončil večeru, vedel, že prišla chvíľa, keď ako dobrý pastier a prototyp svojej prenasledovanej Cirkvi má vykročiť popredu.
Dokončil teda chválospevy a vyšiel so svojimi na Olivovú horu, do záhrady zvanej Getsemani.
Ôsmich nechal pri bráne.
Troch vzal dovnútra.
A vo vzdialenosti, ktorú evanjelista určil dohodením kameňa, sa začal chystať na to, čo malo prísť.
Modlitbou... No nie takou, akú povedal vo večeradle.
V tej bolo odhodlanie, v tejto úzkosť. Pri tej stál vzpriamene, pri tejto klesal k zemi a prosil, aby ho Otec zbavil, ak je možné, blížiacej sa hrôzy (Hebr 5, 7). Nebol ďaleko od svojich najvernejších, ale cítil sa veľmi sám. Tak ako kedysi na začiatku v púšti.
Jarný spln mesiaca odhaľoval na jeho tvári krvavý pot, stopy zápasu medzi jeho brániacim sa človečenstvom a medzi Božím nárokom.
Keď sa nedočkal útechy ani od najbližších, Boh mu poslal anjela. Nedal mu teda, o čo v tejto chvíli prosil, ale neodoprel mu, čo potreboval.
Neodoprel mu silu prijať to, čoho sa bál... Keď ju v sebe pocítil, už nestál o nijakú ľudskú útechu.
Tým, od ktorých ju márne čakal, celkom pokojne povedal: Spite... Už môžete spať... Ty, Peter, ktorý si len pred chvíľou hovoril, že si odhodlaný ísť so mnou nielen do žalára, ale aj na smrť... Aj vy, Zebedejovci, ktorí ste ma uisťovali, že ste hotoví piť z môjho kalicha...
Všetci mu teda zlyhali v tejto chvíli.
Aj tí najvernejší z verných.
Najprv pre nedostatok bedlivosti a pre nedostatok modlitby.
Potom pre strach.
A stali sa tak obrazom tých, čo sa budú dokonca vekov združovať v jeho Cirkvi. Keď v najtemnejších hodinách budú prichádzať judášski odpadlíci a najatí žoldnieri poviazať ju a umlčať, jeho najvernejší budú privierať oči a hľadať polohu, v ktorej by sa dalo nerušene driemať.
II
Vzal so sebou Petra – a dvoch Zebedejových synov.
Ale potom sa aj od týchto odpútal, aby mohol byť iba s Otcom, ktorému chcel predniesť svoju prosbu a vypočuť jeho rozhodnutie.
Na ceste osobnej zodpovednosti pred Bohom nás môžu mnohí sprevádzať, povzbudzovať i potešovať, ale prevziať si ju a splniť, to musí každý sám...
Bdejte – aby ste neprišli do pokušenia, v ktorom upadáte nie preto, že jeho útoky sú silné, ale preto, že vaša príprava naň je slabá...
To ste nemohli – ani hodinu so mnou bdieť...?
To je pre mňa ďalšia bolesť...
A nie malá...
Nevernosť tých najbližších bolí dvojnásobne...
III
Aby sme hodinu temností nerobili ešte tmavšou, dobre si všimnime, čo hovorí Pán.
Najprv vyzýva: „Ostaňte so mnou...“
Potom: „Bedlite a modlite sa...“
A nakoniec: „Vstaňte a poďme...“
Podľa týchto jeho usmernení treba sa najprv sústrediť na situáciu, v ktorej sme, a na to, ako ju riešiť podľa Božej vôle... potom treba prosiť, aby sme vedeli v nej aj prijať, čo Boh chce. A nakoniec treba odhodlane vstať, aby sme to splnili do posledných dôsledkov...
Vstaňme teda a poďme...
IV
Pane, nech máme stále pred očami túto ukážku tvojho zápasu o Božiu vôľu. Ale najmä v hodinách obkľúčenia vlastnou slabosťou a cudzou silou.
Pomáhaj nám, prosíme, svojou milosťou, aby sme v takýchto hodinách temnosti bedlivosťou a modlitbou nadobudli ochotu i schopnosť hneď vstať a ísť ta, kde si nás ty praješ. Amen.