I
Aby bolo Ježišovi ľahšie prijať hrôzy, ktoré sa začínali hrnúť naňho Judášovým odchodom, myslel na oslávenie, ktoré ho po nich čakalo.
Lenže s touto jeho cestou do slávy súvisela aj jeho rozlúčka s apoštolmi.
A on, ako pravý milujúci, nechcel v tejto chvíli myslieť len na seba. Nebol mu ľahostajný osud tých, s ktorými sa lúčil... Vo svojom dojatí ich nazval deťmi... Bolo to naozaj dôverné oslovenie. Ale teraz si ho aj zaslúžili.
Veď prijali reč o jeho tele a krvi s takou vierou ako maličkí...
Aby nepociťovali jeho telesnú neprítomnosť v budúcnosti tak bolestne, mali si ju nahrádzať vzájomnou láskou, ktorá by sa úprimnosťou a konkrétnosťou podobala tej, ktorou ich on miloval...
A aby nezostal bez nej ani jeden z nich, prikázal im ju všetkým bez rozdielu... Prial si, aby sa stala medzi nimi niečím veľmi všeobecným, ale zároveň aj niečím veľmi výrazným.
Aby sa stala ich legitimáciou, rozoznávacím znakom ich spoločenstva, ovzduším, ktoré mali vdychovať i vydychovať, a tak žiť životom, ktorý im on priniesol.

II
Nové prikázanie vám dávam – aby ste si vymáhali bratovu lásku tým, že mu budete ponúkať svoju, a to aj vtedy, keby sa ten váš brat volal Judáš...
Ja som vás až takto miloval...

III
„Boha nadovšetko a blížneho ako seba...“ – prikazoval Boh cez Mojžiša.
Cez Ježiša dáva nové prikázanie – prikázanie milovať blížneho viac ako seba, milovať ho tak, ako Ježiš miloval, keď vydal seba za nás, keď išiel zomrieť, aby sme my mohli žiť.

IV
Bože, skrze svojho Syna si nám dal príkaz lásky, príkaz prevyšujúci naše sily. Ale ešte prv si nám dal Chlieb, v ktorom je sila splniť ho.
Pomôž nám, prosíme, uvedomiť si pomocou tvojho Svätého Ducha, že aj keď žiadaš od nás, čo je ťažké, nikdy, a teda ani v tomto prípade, nežiadaš od nás to, čo je nemožné. Amen.