I
Kde sa stavia, tam sa musí prekonávať zemská príťažlivosť dvíhaním a zaisťovaním používaných hmôt.
A nebolo to inak ani pri výstavbe diela, ktoré Ježiš tvoril z ľudí a nazýval Božím kráľovstvom.
Aj on staval z materiálu, ktorý ľahko padal a ťažko sa dvíhal...
Preto svoje „beda“ adresoval každému, kto by mu maril prácu, kto by spôsoboval pád tých, z ktorých si budoval svoju Cirkev. Ale aj tomu sa vyhrážal – hoci nepomerne tichšie –, kto by sa dal strhnúť a zhodiť, kto by sa dal pohoršiť...
A toto jeho „beda“ nebolo iba taktikou, aká sa občas používa pri výchove malých detí.
Vyslovil ho ako skutočnosť. Ako niečo, s čím treba v prípade neposlušnosti naisto rátať.
Ale táto výstraha neznela v jeho ústach nenávistne. Skôr láskavo.
Asi takto: Milujem vás, preto si vás chránim. A chránim si vás aj tým, že vás zastrašujem. No musím vám povedať, že nie iba tak naoko. Moje „beda“ je isté a neodvolateľné.
Ale miera jeho prísnosti je mierou mojej lásky, mojej snahy zachrániť vás...
Keď počúvame toto Ježišovo slovo, nebude od veci upozorniť, že na pohoršenie nie je potrebný úmysel.
Stačí naň aj neopatrnosť.
To nás, samozrejme, núti bdieť, aby sme ho včas zastavili, či už ide od nás, alebo k nám...
A aby sme ešte dôkladnejšie pochopili jeho škodlivosť, náš Pán nám káže radšej stratiť ruku, nohu alebo oko, než byť jeho pôvodcami.
Tento príkaz nám dáva ako jednotlivcom, ale dáva ho aj našim náboženským celkom.
Jeho Cirkev, či už miestna, alebo všeobecná, nemá preto zhovievavo trpieť tie časti svojho tela, čo šíria nákazu.
Ak by ich včas neamputovala a neodhodila od seba, mohla by veľmi ohroziť svoje zdravie.
Tieto prísne Pánove slová sú silným podnetom zamyslieť sa nad svojím stavom a nad svojím vplyvom na Cirkev, ale zároveň aj vhodným úvodom do nasledujúcej state o bratskom napomínaní.

II
Beda človekovi – ktorý by pohoršovaním ničil Božie diela... Beda tomu, ktorý by na základe rozumu a tohto zjavenia mal už vedieť, komu slúži a proti komu bojuje, keď niekoho pohoršuje...

III
Nákaza vždy predpokladá súvis medzi tým, čo je nakazené, a tým, čo je ešte zdravé.
A tento súvis nie je nikde taký ako v Cirkvi, ktorá predstavuje veľmi úzku jednotu.
Až takú, aká je medzi orgánmi v tele.
Ak si to uvedomíme, nebudeme nikdy podceňovať nebezpečenstvo pohoršenia.
Najmä nie po tejto Pánovej výzve, ktorá sa v prípade nedbalosti mení na výstrahu.
Nie sú aj niektoré naše chyby príčinou šíriacej sa nákazy? Keby sme sa nesnažili zbaviť sa ich, obmedzovali by sme účinnosť Cirkvi a zatemňovali jej svedectvo.
A nemáme vedľa seba niekoho, kto na nás zhubne pôsobí? Prerušiť s takýmto človekom styky malo by sa stať pre nás samozrejmosťou.
A to aj vtedy, keby nám dotyčný bol taký milý a potrebný, ako nám je noha, ruka alebo oko...

IV
Pane, keď sme si pod vplyvom tohto tvojho slova uvedomili, že každá choroba, ktorú vnášame do tvojho tajomného tela, je nákazlivá, prosíme ťa o odvahu a silu zbaviť sa jej tak, ako si to ty žiadaš: rozhodne, bezodkladne a úplne. Amen.