I
Mária si počas cesty k Alžbete stále viac uvedomovala, že práve jej prostredníctvom sa vyvolený národ dožíva splnenia dávnych Božích prísľubov.
Radosť, ktorá patrila zatiaľ len jej, sa však mala čoskoro stať spoločnou radosťou všetkých, čo očakávali Božie spasenie.
Medzi nich patrila aj Alžbeta.
Povedal jej to anjel a potvrdilo sa jej to aj pri privítaní.
Len čo sa pozdravili, Mária vedela, že už treba začať o veci hovoriť.
Nuž hovorila.
Ale inak, ako sa bežne hovorieva.
Slová sa jej ukladali do radostného rytmu a utvárali prvú oslavnú pieseň Nového zákona – Magnifikat.
Jej duša zvelebovala Pána a jej duch plesal v Bohu, lebo jej telo nosilo Ježiša – spásu Božieho ľudu.
Oslavovala teda Boha duchom, dušou i telom – celou svojou bytosťou.
Najprv pre jeho moc, ktorou spôsobil také veľké veci v národe, potom pre jeho svätosť, ktorou dodržal sľuby dané Abrahámovi, ale najvýraznejšie pre jeho milosrdenstvo, v ktorom neodmietol Izraela, aj keď sa mu už toľkokrát spreneveril.
A všetko, čo dal Boh národu, dal mu práve jej prostredníctvom.
Vedela preto, že nasledujúce pokolenia budú opakovať chváloreč, ktorú jej pri stretnutí povedala Alžbeta.
Budú blahorečiť skromnú nazaretskú Pannu najmä pre jej pokoru, ktorú Boh vždy rád používa za základ pre svoje veľké diela.
Svoju moc vždy dokazuje prostredníctvom malých, ktorí sa už v nasledujúcich dňoch majú dozvedieť, že sú predmetom jeho osobitnej záľuby a že pyšní, mocní a bohatí nikdy nebudú veľa znamenať v jeho spásonosných plánoch.

II
Velebí moja duša Pána. – Ja naňho posúvam chválu, ktorú dostávam od Alžbety a ktorú očakávam od budúcich pokolení. Veď on je pôvodcom všetkého, čo je vo mne dobré.

Blahoslaviť ma budú. – Je to síce smelý výrok, ale neoberá ma o skromnosť. Veď ním vyjadrujem len to, čo mi urobil Pán. A o tom, čo nám preukázal Pán, treba hovoriť... Rozumie sa, len pred takými, ako je Alžbeta, len pred tými, ktorým takáto reč prináša radosť a úžitok.

III
Ak ešte cítime, že náš život sa len veľmi zriedka stáva radostným Magnifikatom, je to zaiste preto, že všetko, čo dostávame zhora, prijímame ako samozrejmosť, pričom nám ani na um nezíde pokladať to za nezaslúžený Boží dar.
Nedostatok radosti a nedostatok pocitu vlastnej nehodnosti chodia vždy spolu. A medzi týmito dvoma duševnými stavmi býva vždy priama závislosť.
Preto pyšní, čo žijú v hriešnej sebestačnosti, či už v duchovnej, alebo v hmotnej, nikdy nebudú môcť spievať radostné Magnifikat.

IV
Pane, zvelebujeme ťa za dary, ktoré máme od teba v tele – za zdravie, za dar pohybu a reči.
Ďakujeme ti aj za tie, ktoré si uložil do našej duše.
Ďakujeme ti za rozum, vôľu a pamäť.
Ale najmä za všetky duchovné dary – za vieru, nádej a prijatú lásku.
No pri tejto príležitosti ti chceme poďakovať aj za Máriin príklad, ktorá práve priznaním svojej malosti zvýraznila veľkosť tvojho daru.
Dovoľ, prosíme, aby sme sa mohli aj my k nej raz pripojiť a spolu s ňou ťa úprimným srdcom za všetko zvelebovať. Amen.