I
Alžbeta sa zaiste veľmi potešila plodu svojho života.
Veď jej dieťa bolo súčasťou spásneho Božieho plánu.
A spolu s ňou sa tešili aj jej príbuzní.
Na ôsmy deň dali chlapčeka obrezať.
Krv z pohlavného údu, poraneného obriezkou, bola u ľudí z Východu znakom zmluvy s národom a u Hebrejov aj znakom zmluvy s Bohom (Gn 17, 9 – 14; 21, 4).
Pri tomto obrade dostával chlapček meno.
Alžbeta ho chcela nazvať Jánom.
Ale jej príbuzní videli v tom určité novátorstvo.
Prečo by sa chlapec nemohol volať napríklad po otcovi?
Spor mal rozhodnúť Zachariáš.
Bol však nemý. Dali mu preto voskom natretú tabuľku a rydlo.
„Ján sa bude volať,“ napísal.
To bolo prvé prekvapenie.
A druhé nasledovalo hneď po ňom: Zachariášovi sa rozviazal jazyk a začal hovoriť.
Keď sa potom príbuzní z jeho reči dozvedeli, kto dal chlapcovi meno, stŕpli.
Ani nevedeli, ako sa dostali do sporu s Bohom.
Ale stáva sa to...
Najmä vtedy, keď sa človek kŕčovito pridržiava vychodených ciest alebo zákonnícky holduje litere, ktorá ochromuje ducha, keď sa príliš hlasno odvoláva na tradície a pravidlá a zabúda pod Božím vedením preverovať si ich aktuálnosť...
Ján teda znamenal odklon od bežného poriadku.
Svojím narodením i svojím menom. A príbuzní museli neskoršie priznať, že z času na čas si aj sám Boh praje takéto odklony.

II
Radovali sa s ňou – a s nadšením hovorili o Božích rozhodnutiach, pravda, len zatiaľ, kým neboli nimi nútení meniť vžité názory a potláčať vlastnú vôľu.

Veď v tvojom príbuzenstve – nemáš nikoho, čo by mal toto meno... Prispôsob sa zvyklostiam a prianiam tých, s ktorými ťa spája krv alebo priateľstvo.
Nevystupuj z príbuzenského alebo názorového okruhu, do ktorého patríš.
Váž si všeobecnú mienku.
Už mnohí pykali za to, že sa jej nechceli prispôsobiť.

Nie tak, ale Ján sa bude volať. – Komu dal Boh na vedomie svoju vôľu, koho usmernil svojím slovom a naplnil svojím Duchom, ten sa nesmie dať pomýliť, ten musí statočne vydržať odpory a protirečenia aj tých najbližších.

III
Susedia a príbuzní natoľko verili v správnosť svojich tradícií, že sa odvážili protirečiť aj tej, ktorá mala prvé právo na svoje dieťa. Ale Alžbeta sa nedala odvrátiť od spoznanej Božej vôle.
V tomto je jej veľkosť.
A veľkosť jej príbuzných spočíva zasa v tom, že len čo zbadali, aké je Božie prianie ohľadom dieťaťa, ihneď sa vzdali svojho názoru, vážne sa nad sebou zamysleli a potom horlivo rozhlasovali skutok, ktorý vykonal Boh v ich kraji.
A naša veľkosť bude v čom?
Ak cítime, že nás niektoré miestne zvyky, niektoré rodinné tradície alebo príbuzenské a priateľské vzťahy robia pri plnení Božej vôle neslobodnými, mali by sme sa už dnes osmeliť a povedať s Alžbetou: Nie tak...

IV
Pane, ty si náš a my tvoji...
Ale ako často nie sme ešte dosť ochotní vzdať sa osvojeného názoru, vžitého návyku alebo od predkov prevzatej tradície, hoci nás k tomu dosť hlasno nabádaš svojím slovom.
Daj nám, prosíme, pochopiť, že zo všetkých názorov tvoj je najsprávnejší a zo všetkých vôlí tvoja je najsvätejšia. Amen.