I
Starozákonná cirkev bola nezdravo zaujatá predpismi sabatu a synagógy a Ježiš si zaumienil, že ju v tomto ohľade napraví.
Povedal preto – a nebolo to po prvý raz –, že úcta k Bohu nie je zdravá bez záujmu o trpiacich bratov...
Reakcie na slová, ktorými ohlasoval túto pravdu, a na zázraky, ktorými ju dotvrdzoval, boli vo všeobecnosti také, s akými sa stretáme aj v tomto úryvku.
Ale Ježiš sa nedal znechutiť.
Vedúcim cirkvi i národa stále dôraznejšie pripomínal, ako nezmyselne sa pridŕžajú litery Zákona a zabíjajú ňou ducha...
Dovoľujú napríklad vo sviatok odviazať a napojiť vola, ale pritom pokladajú za hriech uzdraviť nešťastnú Abrahámovu dcéru, ktorú satan už osemnásť rokov krčí k zemi. Záver tejto príhody nám tak trošku pripomína posledný deň, keď príde Kristus zahanbiť svojich protivníkov a naplniť radosťou všetkých, čo sa k nemu hlásili a konali podľa jeho slova.
II
Bola tam žena – osemnásť rokov zhrbená a okrem nej veľa duchovne pokrivených nemúdrym klaňaním sa mŕtvej litere, nezdravou úctou pred vrchnosťami a najviac vari strachom pred každodennými ťažkosťami, ktoré v žiadnom prípade nie sú také, že by sa nedali s Pánovou pomocou zvládnuť.
A nemohla sa narovnať – tak ako sa ani nikto z nás nenarovná sám od seba.
Ale môže sa dať narovnať.
Keď ju Ježiš zbadal, zavolal ju. – Teraz volá nás. Ak si nezatvoríme uši pred jeho slovom, môžeme sa aj my stať podnetom na oslavu Boha.
III
Zhrbenej žene stačilo aj jedno stretnutie s Kristom. My sme ich mali už toľko...
Najmä v Eucharistii a vo sviatosti zmierenia.
A ešte stále sme duchovne pokrivení, nevyrovnaní... A príčina?
Keby sme opravdivo verili, že vo sviatostiach Cirkvi žije a účinkuje ten istý Ježiš, už sme dávno mohli spievať chválu Bohu a strhávať k nej aj svoje okolie.
IV
Pane, zhrbení sme.
Veľmi sme ešte zhrbení...
A už veru veľa rokov.
Ale ty nás týmto svojím slovom znova pozývaš k sebe. Chceme ťa poslúchnuť a počuť, ako nám povieš: Oslobodení ste od svojej choroby...
Nech je tak, Pane. Amen.