I
Pre Židov bol pokoj súhrnom všetkých dobier.
Priali si ho preto navzájom pri každej príležitosti.
Aj náš Pán tak robil.
Ale on ho svojim učeníkom, keď sa s nimi lúčil, nielen prial.
On im ho aj dával.
Prenášal na nich pokoj, ktorým sám oplýval... Ten, ktorý pramenil z vedomia, že spĺňa Otcovu vôľu, ktorá ho síce povedie úžinou smrti, ale do jeho náručia – k odmene...
I z toho, že knieža tohto sveta mu nebude môcť prekaziť splniť to, čo si Otec praje. Naopak, iba mu pomôže, aby to mohol čím prv uskutočniť.
Ale Ježiš myslel aj na budúcnosť pokoja, ktorý odovzdával učeníkom svojím istým slovom a svojím vyrovnaným postojom.
Preto ich vyzval, aby si zachovali vieru v jeho slovo, že sa raz všetko dobre skončí, čokoľvek by sa s nimi dialo.

II
Pokoj vám zanechávam – pokoj prameniaci z istoty, že kým budete žiť, nebude vám chýbať Božia starostlivosť, a keď budete umierať, to najkrajšie budete mať pred sebou...

Nie ako svet dáva. – Ja vám dávam svoj pokoj trvalo a stále vo väčšom rozsahu, aby som vám ho raz dal v nekonečnej miere.

Prichádza knieža tohto sveta. – Prichádza ku mne i k vám... Ale vy si zachovajte pokoj, tak ako si ja zachovávam.
Ak vy sami nechcete, Otec vo svojej všemohúcnosti a nekonečnej dobrote nikdy k vám natoľko nepripustí vášho nepriateľa, aby vám mohol škodiť...

III
Týmto svojím slovom odovzdal Pán svoj pokoj apoštolom. Ale aj všetkým ostatným svojim učeníkom.
Ak patríme medzi nich, mali by sme ho aj my mať... Najmä tam, kde bežne ľuďom nestačí ten, ktorý dáva svet.
Náš pokoj sa zvlášť v takýchto ťažkých rozpoloženiach stáva znakom nášho učeníctva, nášho kresťanstva.
Kresťanstvo a nenarušiteľný pokoj, to patrí vždy spolu.

IV
Pane, veľmi často ešte strácame svoj pokoj.
To znamená, že ešte nemáme ten, ktorý ty dávaš, alebo ho nemáme ešte tak, ako nám ho ty dávaš...
A to je veľká chyba a stále nebezpečenstvo.
Daj nám, prosíme, viac po ňom túžiť, viac sa oň namáhať i modliť. Amen.