I
Po celodennom vyučovaní v chráme, po rušných rozhovoroch s farizejmi, herodiánmi a saducejmi sadol si Ježiš v nádvorí žien oproti chrámovým pokladniciam, ktorých bolo trinásť...
Dvanásť na povinné príspevky, napríklad na olej do lámp, na obetné drevo a kadidlo alebo na iné bohoslužobné potreby...
Trinásta slúžila na ľubovoľné dary. Ježiš sedel a pozoroval...
Medzi tými, čo pristupovali k pokladniciam, bola aj vdova, ktorá ako obetu vhodila len štyridsiatu čiastku bežného denného robotníckeho zárobku.
Ježiš však svojim učeníkom povedal, že táto dala viac ako všetci ostatní. Veď do chrámovej pokladnice vhodila všetko, čo mala.
A tým chcel asi toto povedať: Veľká láska urobí v Božích očiach významným aj malý dar.
Kým malá láska môže zmalicherniť aj veľmi veľkú cennosť.

II
Zavolal svojich učeníkov – a teraz týmto svojím slovom aj nás..., aby nám povedal, čo je v Božom kráľovstve skutočnou hodnotou...

Chudobná vdova dala viac ako všetci. – Lebo veľkosť daru sa nemeria podľa toho, kto koľko dal, ale podľa toho, koľko mu zostalo...
Milión bez posledných dvoch halierov je stále málo...
Ale dva posledné haliere sú aj bez chýbajúceho milióna veľa...
Bohu nemožno dať ani mnoho, ani málo, ak sa mu nedá všetko...

III
Po týchto Pánových slovách je naozaj ťažké sa vyhovárať, že na službu jeho kráľovstvu nemáme dosť možností alebo dosť schopností...
Dve dobre myslené slová alebo dva priateľské úsmevy v napätí, do ktorého sme sa dostali s bratom, nie sú málo... Ani dva posledné unavené kroky namierené k trpiacemu alebo dva pokusy sústrediť sa na Boha v posledných dvoch minútach dňa plného namáhavých starostí nie sú malichernosťou.
A koľko je ešte v našom živote takýchto príležitostí dať Bohu svoje posledné dva haliere...

IV
Pane, priznávame sa, že sa nám ťažko dáva, keď máme niečoho len málo..., ale ešte ťažšie, keď máme toho mnoho... Nauč nás, prosíme, tak ti dávať ako vdova, ktorá z toho, čo mala, nič si neponechala pre seba. Amen.