I
Lazárovo vzkriesenie nezostalo bez ozveny. V Betánii, ale hlavne v Jeruzaleme vyvolalo nové triedenie duchov.
Hlavne medzi ľudom.
Našli sa takí, čo pod vplyvom tohto zázraku uverili, že Ježiš je Mesiáš.
Ale boli aj takí, čo vo svojej neistote šli sa oprieť o mienku zákonníkov a farizejov, ktorí ovplyvnení veľkňazovým výrokom boli už rozhodnutí zabiť ho...
Ale Ježiš im vtedy dal na vedomie, že o jeho osude nerozhoduje ani ľudové nadšenie, ani veľkňazská nenávisť.
Znova nepozorovane odišiel z okolia Jeruzalema.
Utiahol sa do Efraimu, asi dvadsaťpäť kilometrov na sever. Aj on počítal s násilnou smrťou. Áno. Veď sa chcel obetovať ako Baránok pre spásu človeka... ale až vtedy a tak, ako mu to určil Otec.

II
Je lepšie, keď jeden zomrie za ľud. – Krásna veta! Pravda, ak vychádza z úst toho, ktorý sa sám rozhodol obetovať...
Ale je vždy hrozná, ak ju vyslovuje niekto druhý...

III
Kajfáš prorokoval.
Ale bez toho, aby o tom vedel.
Tak ako Balámova oslica.
A jeho výrok, podľa ktorého je lepšie, keď jeden zomrie za druhých, bol v tomto prípade naozaj pozoruhodný.
Ak sme Kristovými nasledovníkmi, platí to aj o nás.
Je naozaj lepšie, ak jeden slúži mnohým až po úplné vyčerpanie, až po smrť, ako by mnohí mali slúžiť jednému... Ak správne pochopíme túto pravdu a odhodláme sa vyjadrovať ju denne svojou vytrvalou službou a veľkodušným odpúšťaním, veľmi sa svojím životom pripodobníme Pánovi a veľmi sa zapáčime jeho a nášmu nebeskému Otcovi...

IV
Pane, tvoja cesta, cesta Otcovej vôle, nie je ľahká a mnohí z nás sa jej veľmi boja...
Ale je to jediná cesta, na ktorej niet prehier...
Tu sa všetko stáva úspechom.
Aj smrť. Lebo sa ňou získava život.
A to večný...
Pane, pomôž nám hľadať túto cestu, a keď ju nájdeme, pomáhaj nám verne na nej vytrvať až do konečného konca. Amen.